Caritas e veritas - Láska a pravda

III.
NEZABIJEŠ
Svätý Boží zákon

"Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!" (Mt 19,17): Evanjelium a prikázanie
52. "Tu k nemu ktosi pristúpil a pýtal sa ho: «Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?» (Mt 19,16). Ježiš odpovedal: "Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!" (Mt 19,17). Učiteľ hovorí o večnom živote, teda o účasti na živote samého Boha. Cesta k tomuto životu vedie cez zachovávanie Božích príkazov, teda aj prikázania "Nezabiješ!". Je to prvý zo zákazov Desatora, ktoré Ježiš pripomína mladíkovi, keď sa ho pýta, aké prikázania má zachovávať: "Ježiš odpovedal: «Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš!»" (Mt 19,18).
Božie prikázanie nikdy nemožno oddeliť od Božej lásky: vždy je darom, ktorý má slúžiť rozvoju človeka a prinášať mu radosť. Ako také je základným aspektom a neoddeliteľným prvkom evanjelia - samo sa javí ako "evanjelium" čiže dobrá a radostná zvesť. Aj Evanjelium života je pre človeka veľkým Božím darom a zaväzujúcou úlohou. Vzbudzuje údiv a vďačnosť slobodnej osoby a vyžaduje od nej, aby ho prijala, chránila a vedela si ho oceniť so živým pocitom zodpovednosti: keď Boh dáva človeku život, žiada, aby tento život miloval, vážil si ho a rozvíjal. Takto sa dar stane prikázaním a samotné prikázanie je darom.
Stvoriteľ chcel, aby človek, živý obraz Boha, bol kráľom a pánom. "Boh urobil človeka takým - píše sv. Gregor Naziánsky - aby mohol vykonávať funkciu kráľa zeme (...) Človek bol stvorený na obraz toho, ktorý vládne vesmírom. Všetko poukazuje na to, že od samého počiatku jeho prirodzenosť je poznačená čímsi kráľovským (...) Aj človek je kráľom. Keďže bol stvorený nato, aby vládol na svete, dostalo sa mu podobnosti s kráľom vesmíru, nesie jeho živý obraz, ktorým má účasť na jeho dôstojnosti a na dokonalosti Božieho vzoru.38 Človek, povolaný plodiť a množiť sa, aby si podmanil zem a vládol nad všetkým bytiami, ktoré sú od neho nižšie (porov. Gn 1,28) - je kráľom a pánom nielen vecí, ale aj, a predovšetkým, pánom seba samého39 a v istom zmysle pánom života, ktorý mu bol daný a ktorý má odovzdávať plodením v láske a úcte podľa Božieho plánu. Nie je to však vláda absolútna, ale služobná - skutočný odraz jedinej a nekonečnej vlády Boha. Preto ju má človek vykonávať s múdrosťou a láskou, podieľajúc sa na múdrosti a láske Boha. Deje sa to poslušnosťou jeho svätému Zákonu: radostná a slobodná poslušnosť; (porov. Ž 119 (118)), ktorej prameňom i pokrmom je vedomie, že Pánove prikázania sú darom milosti, dané človeku len a výlučne pre jeho dobro, aby chránili jeho osobnú dôstojnosť a viedli ho ku šťastiu.
Človek nie je absolútnym vládcom a svojvoľným rozhodcom vecí, a tým viac života, ale je "sluhom Božieho plánu"40 - a v tom spočíva jeho neporovnateľná veľkosť.
Život je zverený človeku ako poklad, ktorý nesmie premárniť, ale má ho ako talent zúročiť. Človek z neho musí skladať počet pred svojím Pánom (porov. Mt 25,14-30; Lk 19,12-27).
"Krv vašich duší budem vyhľadávať (...) od každého človeka" (Gn 9,5): ľudský život je svätý a nenarušiteľný
53. "Ľudský život je posvätný, pretože od svojho počiatku je nositeľom «stvoriteľskej činnosti Boha» a zostáva navždy v osobitnom vzťahu k Stvoriteľovi, svojmu jedinému cieľu. Iba Boh je Pán života od jeho počiatku až po jeho koniec: nikto, za žiadnych okolností nemôže si nárokovať právo priamo zničiť nevinnú ľudskú bytosť".41 Týmito slovami Inštrukcia Donum vitae vyjadruje jadro Božieho zjavenia o posvätnosti a nenarušiteľnosti ľuského života.
Sväté písmo totiž predkladá človeku prikázanie "Nezabiješ!" ako Boží príkaz (Ex 20,13; Deut 5,17). Nachádza sa, ako som to už zdôraznil, v Desatore, v samom srdci zmluvy, ktorú Boh uzavrel s ľudstvom po očisťujúcom treste potopy, spôsobenej tým, že sa rozšíril hriech a násilie (porov. Gn 9,5-6).
Boh sa vyhlasuje za absolútneho Pána života človeka, utvoreného na jeho obraz a podobu (porov. Gn 1,26-28). Ľudský život má preto posvätný a nenarušiteľný charakter, v ktorom sa odzrkadľuje nenarušiteľnosť samého Stvoriteľa. Práve preto sám Boh bude prísnym sudcom každého porušenia prikázania "Nezabiješ!", ktoré je základom akéhokoľvek spoločenského spolunažívania. On je tým "goelom" , čiže obrancom nevinného (porov. Gn 4,9-15; Iz 41,14; Jer 50,34; Ž 19 (18),15). Aj takto Boh prejavuje, že sa "neteší zo záhuby žijúcich" (Múd 1,13). Iba satan sa z nej môže tešiť: jeho závisťou prišla na svet smrť (porov. Múd 2,24). On, ktorý je "vrahom od počiatku", je aj "luhár a otec lži" (porov. Jn 8,44): keď zviedol človeka, vovádza ho do hriechu a smrti, ktoré mu predkladá ako cieľ a ovocie života.
54. Prikázanie "Nezabiješ!" má výslovne negatívny obsah: označuje hranicu, ktorú nikdy nemožno prekročiť. Implicitne však podnecuje zaujať pozitívny postoj absolútnej úcty k životu, ktorý má viesť k jeho obrane a k uskutočňovaniu cesty lásky - k sebadarovaniu, k prijímaniu a k službe. Aj ľud zmluvy, hoci pomaly a s ťažkosťami, postupne dozrieval do takéhoto postoja, čím sa pripravoval na veľké Ježišovo prehlásenie: prikázanie lásky k blížnemu je podobné prikázaniu lásky k Bohu; "Na týchto dvoch prikázaniach stojí celý Zákon i Proroci" (porov. Mt 22,36-40). Lebo prikázania ako "Nezabiješ!" a všetky ostatné - zdôrazňuje sv. Pavol - sú zahrnuté v tomto príkaze: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého" (Rim 13,9; porov. Gal 5,14). Prikázanie "Nezabiješ!", ktoré bolo prijaté a naplnené v Novom zákone, zostáva nevyhnutnou podmienkou "dosiahnutia života" (porov. Mt 19,16-19). Do tohto kontextu možno umiestiť aj rozhodné slová apoštola Jána: "Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah. A viete, že ani jeden vrah nemá v sebe večný život" (1Jn 3,15).
Živá tradícia Cirkvi od samého počiatku jednoznačne potvrdila prikázanie "Nezabiješ!", ako o tom svedčí Didaché, najstarší mimobiblický kresťanský text: "Sú dve cesty - jedna cesta života, druhá cesta smrti; je medzi nimi veľký rozdiel (...) Druhým prikázaním náuky je: nezabiješ (...), nenecháš zahynúť dieťa potratom, ani ho nezabiješ, keď sa narodí. (...). A cesta smrti je takáto: (..) nemajú súcit s chudobným, netrpia s trpiacim, neuznávajú svojho Stvoriteľa, zabíjajú svoje deti a potratom nechávajú hynúť Božie stvorenia; odvracajú sa od núdzneho, trápia sužovaného, sú advokátmi bohatých a nespravodlivými sudcami chudobných; sú plní všetkých možných hriechov. Vy, deti, nemajte s tým nič spoločné!".42
S plynutím času tá istá cirkevná tradícia vždy jednoznačne učila, že prikázanie "Nezabiješ!" má svoju absolútnu a trvalú platnosť. Je všeobecne známe, že v prvých storočiach vražda spolu a odpadlíctvom a cudzoložstvom patrila do skupiny troch najťažších hriechov a prv, než sa kajúcemu vrahovi udelilo odpustenie a znovu bol prijatý do cirkevného spoločenstva, musel vykonať mimoriadne dlhé a ťažké verejné pokánie.
55. Niet sa čo diviť, lebo vražda ľudskej bytosti, ktorá je Božím obrazom, je zvlášť ťažkým hriechom. Iba Boh je Pánom života! Avšak vzhľadom na mnohé, často dramatické prípady, aké prináša individuálny či spoločenský život, uvažovanie veriacich ľudí smerovalo vždy k plnšiemu a hlbšiemu pochopeniu toho, čo Božie prikázanie zakazuje a čo prikazuje.43 Vyskytujú sa totiž situácie, v ktorých hodnoty, obsiahnuté v Božom zákone, naberajú formu skutočného paradoxu. Tak je to napríklad v prípade oprávnenej obrany, keď právo brániť si vlastný život a povinnosť nepoškodiť život druhého človeka javia sa v konkrétnych okolnostiach ako ťažko zlučiteľné. Niet pochybnosti, že vnútorná hodnota života, ako aj povinnosť lásky k sebe samému tak ako k druhým sú základom autentického práva na sebaobranu. Dokonca náročné prikázanie lásky k blížnemu, ohlasované v Starom zákone a potvrdené Ježišom Kristom, berie si za východisko lásku k sebe samému: "Budeš milovať blížneho ako seba samého" (Mk 12,31). Nikto sa teda nemôže zrieknuť práva na sebaobranu iba preto, že dosť nemiluje život alebo seba samého, ale len z hrdinskej lásky, ktorá v duchu evanjeliových blahoslavenstiev (porov. Mt 5,38-48) premieňa a prehlbuje lásku k sebe na radikálnu pripravenosť k obete, ktorej najvyšším vzorom je sám Kristus Pán.
Na druhej strane "oprávnená obrana môže byť nielen právom, ale aj vážnou povinnosťou pre toho, kto je zodpovedný za život druhých, za spoločné dobro rodiny alebo civilnej spoločnosti".44 Žiaľ, stáva sa, že snaha prekaziť útočníkovi možnosť škodiť vedie niekedy k tomu, že je pozbavený života. V takom prípade spôsobenie smrti treba pripísať samotnému útočníkovi, ktorý sa jej svojím počínaním vystavil, a to aj v situácii, keď nebol morálne zodpovedný vzhľadom na nedostatok užívania rozumu.45
56. Z tohto pohľadu sa treba dívať aj na problém trestu smrti. Tak v Cirkvi, ako aj v civilnej spoločnosti sa stále všeobecnejšie hlása požiadavka čo najviac ho obmedziť alebo ho úplne zrušiť. Tento problém patrí do oblasti trestnej spravodlivosti, ktorá má čoraz viac zodpovedať dôstojnosti človeka, a v poslednej analýze tým samým aj Božiemu zámeru ohľadom človeka a spoločnosti. Trest, uložený zo strany spoločnosti, má predovšetkým za cieľ "napraviť neporiadok spôsobený vinou".46 Verejná moc má pôsobiť proti porušovaniu osobných a spoločenských práv tým, že ukladá páchateľovi trest, zodpovedajúci priestupku, ako podmienky nadobudnutia užívania vlastnej slobody. Takto verejná moc dosahuje aj iný cieľ, ktorým je ochrana verejného poriadku a bezpečnosti osôb a pre páchateľa je trest stimulom a pomocou k náprave ako aj možnosťou odpykať si viny.47
Je zrejmé, že na dosiahnutie všetkých týchto cieľov treba dôkladne zvážiť a zhodnotiť uloženie a kvalitu trestu; nemá sa pritom siahať k najvyššiemu trestu, čiže poprave páchateľa, okrem prípadov absolútnej nutnosti, to jest, keď niet iných spôsobov ochrany spoločnosti. Dnes však vďaka lepšej organizácii nápravných zariadení takéto prípady sú veľmi zriedkavé a možno sa už vôbec nevyskytujú.
V každom prípade zostáva v platnosti zásada, ktorú predložil nový Katechizmus katolíckej Cirkvi: "Ak sú nekrvavé prostriedky dostačujúce na obranu ľudského života pred útočníkom a na ochranu verejného poriadku, ako aj bezpečnosti osôb, moc sa má obmedziť na tieto prostriedky, lebo lepšie zodpovedajú podmienkam spoločného dobra a sú viac v zhode s dôstojnosťou ľudskej osoby".48
57. Keď sa taká veľká pozornosť venuje rešpektovaniu každého života, dokonca života páchateľa a nespravodlivého útočníka, prikázanie "Nezabiješ!" má absolútnu hodnotu vzhľadom na nevinnú osobu, a to tým viac vtedy, keď je to človek slabý a bezbranný, ktorý len v absolútnej platnosti Božieho prikázania nachádza radikálnu obranu pred svojvôľou a presilou iných.
Absolútna nenarušiteľnosť nevinného ľudského života je totiž morálna pravda, priamo vyplývajúca z náuky Svätého písma, ktorú neustále uznáva tradícia Cirkvi a jednomyseľne ju hlása jej Magistérium. Táto jednomyseľnosť je zrejmým ovocím "nadprirodzeného zmyslu viery", podnieteného a posilňovaného Svätým Duchom, ktorý takto chráni od omylu Boží ľud, "keď tento vyjadruje všeobecnú zhodu vo veciach viery a mravov".49
Vzhľadom na to, že sa vo svedomiach i v spoločnosti postupne oslabuje vedomie, že priame zničenie života nevinnej ľudskej bytosti, najmä na začiatku a na konci jej existencie, je absolútnym a ťažkým morálnym prečinom, Učiteľský úrad Cirkvi zosilnil svoje vyjadrenia na obranu posvätnosti a nenarušiteľnosti ľudského života. S pápežským Magistériom, ktoré sa zvlásť často vracalo k tejto otázke, bolo vždy spojené učenie biskupov, obsiahnuté v početných rozsiahlych doktrinálnych a pastoračných dokumentoch, či už biskupských konferencií alebo jednotlivých biskupov. Aj II. vatikánsky koncil venoval tejto veci stručnú, ale rozhodnú a jednoznačnú výpoveď.50
Preto Kristovou autoritou, udelenou Petrovi a jeho nástupcom, v spoločenstve s biskupmi katolíckej Cirkvi potvrdzujem, že priame a úmyselné zabitie nevinnej ľudskej bytosti je vždy hlboko nemorálnym činom. Túto náuku, zakladajúcu sa na nepísanom zákone, ktoré každý človek pomocou svetla rozumu nachádza vo vlastnom srdci (porov. Rim 2,14-15), potvrdzuje Sväté písmo, odovzdáva ju tradícia Cirkvi a učí ju riadne a všeobecné Magistérium.51
Vedomé a dobrovoľné rozhodnutie zbaviť nevinnú ľudskú bytosť života je z morálneho hľadiska vždy zlo a nikdy nemôže byť dovolené ani ako cieľ, ani ako prostriedok na dobrý cieľ. Je to totiž čin vážnej neposlušnosti voči morálnemu zákonu, ba čo viac, voči samému Bohu, jeho pôvodcovi a garantovi; je to čin, ktorý protirečí základným čnostiam spravodlivosti a lásky. "Nič a nikto nemôže oprávniť na zabitie nevinnej ľudskej bytosti, či je to plod, alebo embryo, dieťa, alebo dospelý, starý, nevyliečiteľne chorý, alebo zomierajúci. Okrem toho nikto nemôže vyžadovať tento vražedný čin pre seba alebo pre iného, ktorý je zverený jeho zodpovednosti, ani priamo alebo nepriamo s ním súhlasiť. Žiadna autorita ho nemôže legitímne nanútiť ani dovoliť".52
Pokiaľ ide o právo na život, každá nevinná ľudská bytosť je absolútne rovná so všetkými ostatnými. Táto rovnosť je základom všetkých autentických spoločenských vzťahov, ktoré si naozaj zasluhujú toto meno len dovtedy, kým sa zakladajú na pravde a spravodlivosti, keď uznávajú a bránia každého človeka ako osobu, a nie ako vec, ktorou možno disponovať. Vzhľadom na morálnu normu, ktorá zakazuje priame zabitie nevinnej ľudskej bytosti, "niet pre nikoho žiadnych privilégií ani výnimiek. Vôbec nezáleží na tom, či je niekto vládcom sveta, alebo je na tejto zemi posledným «úbožiakom»: vzhľadom na morálne požiadavky sme všetci absolútne rovní".53
"Keď som vznikal v skrytosti, tvoje oči ma už vtedy videli" (porov. Ž 139(138),15-16): odporný zločin potratu
58. Medzi všetkými prečinmi proti životu, akých sa človek môže dopustiť, umelý potrat má rysy, ktoré ho robia osobitne vážnym a odsúdeniahodným zločinom. II. vatikánsky koncil ich spolu so zabíjaním detí definuje ako "odporný zločin".54
Dnes sa však vedomie tohto zla vo svedomiach mnohých ľudí postupne oslabuje. Akceptovanie umelého potratu v zmýšľaní, v konaní, ba aj v zákonoch je výrečným znakom strašnej krízy morálneho zmyslu, ktorý postupne stráca schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom dokonca i vtedy, keď ide o základné právo na život. V tejto hroznej situácii je dnes zvlásť potrebná odvaha, ktorá umožní pozrieť sa pravde do očí, nazývať veci pravými menami a nepodliehať pritom pohodlným kompromisom či pokušeniu klamať samého seba. Do tohto kontextu môžeme umiestniť kategorickú výstrahu proroka: "Beda tým, čo vravia zlému dobré a dobrému zlé, robia svetlo tmou a tmu svetlom" (Iz 5,20). Práve v prípade umelého potratu možno sa dnes stretnúť s dvojznačnou terminológiou, ako napríklad "prerušnie tehotenstva", ktorým chcú zakryť jeho pravú povahu a vo verejnej mienke zmierniť jeho závažnosť. Možno práve tento jazykový jav je symptómom nepokojného svedomia. Nijaké slovo však nie je schopné zmeniť skutočnosť: umelý potrat je - nezávisle od toho, ako je vykonaný - vedomým a priamym zabitím ľudskej bytosti v počiatočnom štádiu jej života medzi počatím a narodením.
Morálna závažnosť umelého potratu sa javí v celej pravde, ak uznáme, že tu ide o vraždu, a najmä keď sa vezmú do úvahy osobitné okolnosti, ktorú ho definujú. Zavraždená je ľudská bytosť na prahu života, a teda bytosť najnevinnejšia, akú si vôbec možno predstaviť: nemožno ju preto nikdy považovať za útočníka, tým menej za nespravodlivého útočníka! Je slabá a bezbranná do tej miery, že je zbavená aj tej minimálnej formy obrany, akou je u novonarodeného dieťaťa jeho prosebné kvílenie a plač. Je úplne zverená starostlivosti tej, ktorá ju nosí v lone. Ale niekedy je to práve ona, matka, ktorá urobí rozhodnutie a žiada zavraždenie tejto bytosti, ba i sama ho spôsobí.
Je pravda, že matka umelý potrat prežíva často dramaticky a bolestne, lebo rozhodnutie zbaviť sa počatého plodu nepochádza vždy z čisto egoistických dôvodov a z pohodlnosti, ale má za cieľ chrániť isté dôležité dobrá, ako je vlastné zdravie alebo dôstojná životná úroveň ostatných členov rodiny. Niekedy prichádza obava, že počaté dieťa bude musieť žiť v takých zlých podmienkach, že sa stane lepšie, ak sa nenarodí. Ale všetky tieto a im podobné dôvody, akokoľvek sú vážne a dramatické, nikdy nemôžu ospravedlniť úmyselné pozbavenie života nevinnej ľudskej bytosti.
59. Rozhodnutie zabiť ešte nenarodené dieťa robí často nielen matka, ale aj iné osoby. Vinný môže byť najmä otec dieťaťa, a to nielen vtedy, keď priamo nabáda ženu k umelému potratu, ale aj vtedy, keď sa o takéto jej rozhodnutie pričiňuje nepriamo - keď ju v problémoch, súvisiacich s tehotenstvom, necháva samotnú:55 toto však rodinu smrteľne zraňuje a zneucťuje v jej povahe spoločenstva lásky a "svätyne života". Netreba tu opomenúť ani nátlak, aký vyvíja širšia rodina a priatelia. Nezriedka žena podlieha takému silnému tlaku, že sa cíti psychicky donútená s potratom súhlasiť: niet pochýb, že v takom prípade morálna zodpovednosť je osobitným spôsobom na tých, ktorí ju priamo či nepriamo k potratu donútili. Zodpovední sú aj lekári a pracovníci zdravotníctva, keď poznanie a schopnosti venujú službe smrti, hoci ich nadobudli na to, aby život bránili.
Zodpovednosť majú aj zákonodarci, ktorí podporili a schválili zákony, pripúšťajúce umelý potrat a - v miere, v akej to od nich závisí - aj vedúci zdravotníckych zariadení, v ktorých sa umelé potraty vykonávajú. Všeobecnú a nemenej závažnú zodpovednosť nesú tí, čo napomáhali šíreniu sa sexuálneho permisivizmu a zmýšľaniu, ktoré podceňuje materstvo, ako aj tí, ktorí sa mali postarať o účinnú rodinnú a spoločenskú politiku na podporu rodín, najmä monohodetných a zápasiacich s osobitnými materiálnymi a výchovnými ťažkosťami, ale neurobili tak. Napokon netreba podceňovať organizované sprisahanie medzinárodných organizácií, fundácií a združení, ktoré vedú naprogramovaný boj za legalizovanie a rozšírenie potratu na celom svete. V tomto zmysle sa umelý potrat vymyká sfére zodpovednosti jednotlivých osôb a zlo, ktoré spôsobili, naberá ďalekosiahly spoločenský rozmer: umelý potrat je mimoriadne bolestnou ranou zasadenou spoločnosti a jej kultúre zo strany tých, ktorí majú byť jej budovateľmi a obrancami. Ako som napísal v Liste rodinám "stojíme pred obrovským ohrozením nielen jednotlivého ľudského života jedinca, ale celej našej civilizácie".56 Stojíme tvárou v tvár čomusi, čo možno definovať ako "štruktúra hriechu", namierená proti ešte nenarodenému ľudskému životu.
60. Niektorí sa pokúšajú ospravedlniť umelý potrat tým, že počatý plod nemožno pred uplynutím určitého počtu dní považovať za osobný ľudský život. V skutočnosti však "od okamihu oplodnenia vaječnej bunky začína sa život, ktorý nie je životom otca ani matky, ale novej ľudskej bytosti, ktorá sa samostatne rozvíja. Nikdy sa nestane človekom, ak ním nie je od tohto momentu. Túto evidentnú, vždy uznávanú pravdu (...) moderná genetika dokladá cennými dôkazmi. Napríklad tým, že od prvého okamihu je určený program toho, čím táto živá bytosť bude: osoba, táto individuálna osoba so svojimi presne určenými charakteristickými črtami. Oplodnením sa začína dobrodružstvo ľudského života, hoci treba čas na to, aby sa každá z veľkých potenciálnych schopností plne sformovala a mohla pôsobiť".57 Hoci prítomnosť rozumnej duše nemožno v žiadnom prípade dokázať empiricky, predsa samotné vedecké poznanie o ľudskom embryu "poskytuje cenné indikácie na racionálne zistenie osobnej prítomnosti od prvého okamihu objavenia sa ľudského života: ako by ľudský jednotlivec mohol nebyť ľudskou osobou?"58
Z morálneho hľadiska tu ide napokon o tak veľkú vec, že už samotná pravdepodobnosť jestvovania osoby by stačila na ospravedlnenie najkategorickejšieho zákazu akýchkoľvek zásahov smerujúcich k zabitiu ľudského embrya. Práve preto, nezávisle od vedeckých diskusií a filozofických tvrdení, do ktorých sa Magistérium priamo nezapájalo, Cirkev vždy učila a naďalej učí, že plod ľudskej prokreácie má od prvého momentu svojho jestvovania právo na bekzvýhradné rešpektovanie, aké morálne prislúcha ľudskej bytosti v jej integrite a telesnej a duchovnej jednote: "Ľudskú bytosť treba rešpektovať a zaobchádzať s ňou ako s osobou od okamihu jej počatia, preto od tohto istého momentu jej treba priznať práva osoby, medzi nimi predovšetkým nenarušiteľné právo na život každej nevinnej ľudskej bytosti".59
61. Texty Svätého písma, ktoré dobrovoľný potrat vôbec nespomínajú, a teda neobsahujú priame a špecifické odsúdenie tohto činu, vyjadrujú veľkú úctu k ľudskej bytosti v matkinom lone, čoho logickým dôsledkom je, že aj na ňu sa vzťahuje Božie prikázanie "Nezabiješ!".
Ľudský život je posvätný a nenarušiteľný v každom okamihu svojho jestvovania, aj v počiatočnej fáze, ktorá predchádza narodenie. Človek už v lone matky patrí Bohu, lebo ten, ktorý všetko preniká a pozná, utvára ho a formuje vlastnými rukami, vidí ho, keď je ešte malým, beztvarým embryom, a dokáže v ňom vidieť dospelého človeka, akým sa stane v budúcnosti: jeho dni sú spočítané a jeho povolanie je zapísané "v knihe života" (porov. Ž 139 (138),1.13-16). Ako to dosvedčujú mnohé biblické texty,60 aj človek, ešte ukrytý v matkinom lone, je plne osobnou bytosťou, ktorá je predmetom láskyplnej otcovskej Božej prozreteľnosti.
Kresťanská tradícia - ako to výslovne uvádza Deklarácia, ktorú v tejto veci vydala Kongregácia pre náuku viery61 - od počiatku až do našich čias je jasná a jednomyseľná, keď umelý potrat kvalifikuje ako zvlášť vážny morálny neporiadok. Od prvého okamihu stretnutia sa s grécko-rímskym svetom, v ktorom sa umelý potrat a zabíjanie detí všeobecne široko praktizovalo, kresťanské spoločenstvo sa svojím učením i konaním rozhodne postavilo proti mravom vtedajšej spoločnosti, ako o tom svedčí už skôr citované Didaché.62 Atenagoras, jeden z gréckych cirkevných spisovateľov pripomína, že kresťania považujú za vrahyne ženy, ktoré užívajú prostriedky, vyvolávajúce potrat, pretože deti, hoci ešte ukryté v lone matky "už zahŕňa starostlivosť Božej Prozreteľnosti".63 Spisovateľ latinskej oblasti Tertulián hovorí: "Nedovoliť narodiť sa je anticipovaná vražda; nezáleží, či sa zabíja osoba už narodená, alebo či sa spôsobí smrť v okamihu narodenia. Už je človekom ten, čo ním má byť".64
Počas takmer dvoch tisícročí jestvovania Cirkvi túto náuku neustále hlásali cirkevní otcovia, pastieri a učitelia. Ani diskusie v oblasti prírodných vied a filozofie, týkajúce sa konkrétneho okamihu, v ktorom nastáva zjednotenie s rozumnou dušou, nikdy ani v najmenšej miere neoslabili morálne odsúdenie potratu.
62. Najnovšie učenie pápežov veľmi rozhodne potvrdilo túto všeobecnú náuku. Zvlášť Pius XI. v encyklike Casti connubii odmietol nepravé ospravedlňovanie umelého potratu;65 Pius XII. odsúdil akýkoľvek priamy potrat, to jest každý čin, ktorý priamo smeruje k zabitiu ešte nenarodeného ľudského života, "nezávisle od toho, či je zabitie cieľom, alebo je len prostriedkom k cieľu";66 Ján XXIII. potvrdil pravdu, že ľudský život je posvätný, lebo "od samého počiatku si vyžaduje pôsobenie Boha Stvoriteľa".67 II. vatikánsky koncil, ako sme už spomínali, veľmi prísne odsúdil umelý potrat: "Život, ktorý sa už raz počal, treba chrániť s najväčšou starostlivosťou; a vypudenie plodu, rovnako ako zabíjanie detí sú odporné zločiny".68
Kanonická disciplína Cirkvi už od prvých storočí ukladala trestné sankcie tým, ktorí sa poškvrnili hriechom vykonania umelého potratu a túto prax, ktorá predpokladala ľahšie alebo ťažšie tresty, potvrdzujú rôzne historické obdobia. Kódex kanonického práva z roku 1917 za umelý potrat hrozil trestom exkomunikácie.69 Aj obnovené cirkevné právo pokračuje v tejto línii, keď hovorí: "Ten, kto spôsobí potrat, po dosiahnutí účinku spadá pod exkomunikáciu latae sententiae",70 to jest automaticky samým faktom spáchania priestupku.
Exkomunikácia zasahuje všetkých, ktorí sa tohto prečinu dopúšťajú s tým, že poznajú, aký trest z neho vyplýva, vrátane spoluvinníkov, bez účasti ktorých by sa tento prečin neuskutočnil.71 Pomocou takéhoto prísneho trestu Cirkev poukazuje na tento prečin ako na jeden z najťažších a najnebezpečnejších, povzbudzujúc vinníka horlivo vykročiť na cestu obrátenia. V Cirkvi sa totiž trest exkomunikácie ukladá preto, aby si vinník plne uvedomil vážnosť spáchaného hriechu a aby ho to viedlo k nutnému obráteniu a k pokániu.
Táto veľká jednomyseľnosť doktrinálnej a disciplinárnej tradíce Cirkvi umožnila Pavlovi VI. vyhlásiť, že učenie v tejto oblasti sa "nezmenilo a je nemeniteľné".72 Preto mocou autority, ktorú Kristus udelil Petrovi a jeho nástupcom, v spoločenstve s biskupmi, ktorí veľakrát odsúdili umelý potrat, a v rámci spomínanej predchádzajúcej konzultácie, hoci roztratení po svete, jednomyseľne toto učenie schválili, vyhlasujem, že priamy potrat, to jest chcený ako cieľ alebo ako prostriedok, je vždy vážnym morálnym neporiadkom, lebo je dobrovoľným zabitím nevinnej ľudskej bytosti. Toto učenie, ktoré sa zakladá na prirodzenom zákone a na písanom Božom slove, odovzdáva sa tradíciou Cirkvi a učí ho riadne a všeobecné Magistérium.73
Žiadna okolnosť, žiaden cieľ nikdy nebudú môcť urobiť dovoleným čin, ktorý je vnútorne nedovolený, lebo sa protiví Božiemu zákonu, vpísanému do srdca každého človeka, ako ho uznáva samotný rozum a ako ho ohlasuje Cirkev.
63. Morálne hodnotenie potratu sa týka aj nových foriem zákrokov na ľudských embryách, ktoré, i keď majú ciele svojou povahou oprávnené, nevyhnutne vedú k ich usmrteniu. Vzťahuje sa to na pokusy na embryách, ktoré sa stále bežnejšie uskutočňujú v rámci biomedických výskumov a v niektorých štátoch ich pripúšťa aj zákon. Hoci "treba považovať za prípustné také zákroky na ľudskom embryu, pri ktorých sa rešpektuje život a integrálnosť embrya, nevystavuje sa neprimerane veľkému riziku, ale robí sa kvôli liečeniu, vylepšeniu jeho zdravotného stavu alebo kvôli záchrane ohrozeného života",74 treba hneď povedať, že užívanie ľudských embryí a plodov ako predmetu pokusov je prečinom proti ich dôstojnosti ako ľudských osôb,ktoré majú právo na takú istú úctu ako už narodené dieťa a ako každý iný človek.75
Také isté morálne odsúdenie si zasluhuje prax využívania ešte živých ľudských plodov a embryí - niekedy na tento účel špeciálne "vyrobených" oplodnením v skúmavke, či už ako "biologický materiál" na ďalšie použitie, alebo ako zdroj orgánov a tkanív na transplantáciu, slúžiacich na liečenie niektorých chorôb. Zabitie nevinných ľudských bytostí, aj keď prináša iným úžitok, je činom absolútne neprípustným.
Treba venovať osobitnú pozornosť morálnemu zhodnoteniu prenatálnych diagnostických techník, ktoré umožňujú včasné zistenie prípadných anomálií v organizme ešte nenarodeného dieťaťa. Je pravda, že vzhľadom na zložitosť týchto techník ich zhodnotenie by malo byť presnejšie a rozlíšenejšie. Sú morálne oprávnené, ak nie sú pre dieťa a matku neprimeraným rizikom a ak sa uplatňujú preto, aby umožnili včasné liečenie alebo aby napomohli pokojné a vedomé prijatie dieťaťa, ktoré sa má narodiť. Keď však berieme do úvahy, že možnosti liečenia pred narodením sú ešte obmedzené, nezriedka sa stáva, že tieto techniky slúžia eugenickému zmýšľaniu, ktoré pripúšťa selektívny potrat, aby sa zabránilo narodeniu detí postihnutých rôznymi anomáliami. Takéto zmýšľanie je hanebné a v najvyššej miere odsúdeniahodné, lebo si osobuje právo merať hodnotu ľudského života výlučne podľa kritérií "normálnosti" a fyzického zdravia, čím otvára cestu k uznaniu oprávnenosti zabíjať deti a uplatňovať eutanáziu.
V skutočnosti však práve odvaha a radosť, s akou kráčajú životom mnohí naši bratia, postihnutí vážnymi defektmi, keď sa im z našej strany dostane prijatie a láska, je mimoriadne výrečným svedectvom o autentických hodntách, ktoré utvárajú život a spôsobujú, že aj v ťažkých podmienkach je cenný sám osebe aj pre iných. Cirkev stojí po boku tých manželov, ktorí sa s veľkým nepokojom a bolesťou zmierujú s prijatím detí, postihnutých vážnymi defektmi, je vďačná všetkým tým rodičom, čo formou adopcie prijímajú deti, ktoré vlastní rodičia odvrhli preto, že boli telesne postihnuté alebo choré.
"Ja zabíjam, aj život navraciam" (Dt 32,39): dráma eutanázie
64. Na konci života človek stojí tvárou v tvár tajomstvu smrti. V dôsledku pokroku medicíny a vplyvom kultúrneho kontextu, často uzavretému transcendencii, skúsenosť umierania naberá dnes isté nové charakteristické rysy. Keď totiž začne prevládať tendencia považovať život za hodnotný len do takej miery, v akej je zdrojom príjemna a blahobytu, utrpenie sa javí ako neznesiteľná ťarcha, od ktorej sa treba za každú cenu oslobodiť. Smrť sa považuje za "nezmyselnú", keď neočakávane ukončuje život, ešte otvorený budúcnosti, ktorá môže priniesť mnoho zaujímavých skúseností; stáva sa však "túženým vyslobodením", keď sa ľudská existencia považuje za zbavenú ďalšieho zmyslu, lebo je ponorená do bolesti a nevyhnutne vystavená stále väčšiemu utrpeniu.
Okrem toho keď človek odmieta alebo zabúda na svoj základný vzťah k Bohu, myslí si, že je sám sebe kritériom a normou a že má právo požadovať aj od spoločnosti, aby mu zabezpečila možnosť i spôsob, ako rozhodovať o vlastnom živote v úplnej a celkovej autonómii. Správa sa tak najmä človek vo vyspelých krajinách: privádza ho k tomu okrem iného neustály pokrok medicíny a jej stále dokonalejších techník. Pomocou využívania mimoriadne zložitých metód a zariadení súčasná lekárska veda a prax je schopná účinne riešiť prípady, ktoré boli predtým beznádejné a zmierňovať alebo odstraňovať bolesť, ako aj udržiavať a predlžovať život v situáciách krajnej slabosti, umelo oživovať osoby, u ktorých základné biologické funkcie prešli náhlym otrasom, ako aj robiť zásahy s cieľom získania orgánov na transplantáciu.
V takomto kontexte sa stáva čoraz silnejším pokušenie eutanázie čiže ovládnutia smrti tým, že ju predčasne spôsobíme, a tak "príjemne" zakončíme vlastný alebo cudzí život. V skutočnosti však to, čo by sa mohlo zdať logické a humánne, pri hlbšej analýze sa javí ako absurdné a neľudské. Stojíme tvárou v tvár jednému z najznepokojujúcejších prejavov "kultúry smrti", šíriacej sa najmä v spoločnostiach, charakterizovaných blahobytom a mentalitou užitočnosti, podľa ktorej prítomnosť stále väčšieho počtu starých a nemohúcich ľudí je príliš nákladná a zaťažujúca. Títo ľudia sú často izolovaní zo strany rodiny i spoločnosti, ktoré sa riadia skoro výlučne kritériami výrobnej efektívnosti, a podľa nich nevyliečiteľne postihnutý život nemá už žiadnu hodnotu.
65. Aby sme eutanáziu mohli z morálneho hľadiska správne zhodnotiť, treba ju najprv jasne definovať. Eutanáziou v pravom a vlastnnom slova zmysle treba rozumieť čin alebo zanedbanie, ktoré zo svojej povahy alebo v úmysle konajúceho spôsobuje smrť kvôli odstráneniu akéhokoľvek utrpenia. "Eutanáziu treba preto skúmať vzhľadom na úmysel a na použité metódy".76
Treba rozlišovať medzi eutanáziou a rozhodnutím zrieknuť sa takzvanej "úpornej terapie", to jest istých lekárskych zásahov, ktoré prestali byť primerané reálnej situácii chorého, lebo už nie sú úmerné výsledkom, aké možno očakávať, alebo sú aj príliš zaťažujúce pre samého chorého a pre jeho rodinu. V takýchto situáciách, keď je smrť blízka a neodvratná, je možné v zhode so svedomím "zriecť sa zákrokov, ktorými by sa dosiahlo len dočasné a bolestné predĺženie života, nemá sa však prerušovať normálna terapia, aká sa v podobných prípadoch vyžaduje".77 Samozrejme, že jestvuje morálna povinnosť liečiť sa a podrobiť sa liečeniu. Takúto povinnosť však treba definovať v konkrétnych situáciách: treba totiž zhodnotiť , či aplikované liečebné prostriedky sú objektívne proporcionálne predpokladanému zlepšeniu zdravia. Zrieknutie sa mimoriadnych a prehnaných prostriedkov nie je totožné so samovraždou alebo eutanáziou; vyjadruje skôr prijatie postavenia človeka vzhľadom na smrť.78
V súčasnej medicíne čoraz väčší význam nadobúdajú tzv. "paliatívne terapie", cieľom ktorých je zmiernenie utrpenia pacienta v konečnom štádiu choroby a zabezpečenie potrebnej ľudskej pomoci. V tomto ohľade vynoruje sa problém dovolenosti niektorých upokojujúcich prostriedkov a prostriedkov proti bolesti, ktorými sa má uľahčiť utrpenie chorého, keď je to spojené s rizikom skrátenia života. Ak aj možno považovať za chvályhodný postoj toho, kto dobrovoľne prijíma utrpenie tým, že sa zriekne terapie, ktorá zmierňuje bolesti, aby si zachoval plné vedomie a mohol sa tak, ak je veriaci, vedome zúčastniť na Kristovom utrpení, neznamená to, že všetci sú povinní zaujať takýto "hrdinský" postoj. Už Pius XII. potvrdil, že je dovolené zmierňovať bolesť pomocou opiátov, aj keď to v dôsledkoch vedie k obmedzeniu vedomia a skráteniu života, "ak iné prostriedky nejestvujú a ak to v daných okolnostiach neprekáža plneniu iných náboženských a morálnych povinností".79 V takomto prípade sa totiž nechce smrť, ani sa o ňu neusiluje, hoci pre zdôvodnené príčiny pripúšťa sa jej riziko: použítím medicíne dostupných prostriedkov proti bolesti chce sa len účinne zmierniť bolesť. "Netreba však bez vážneho dôvodu zbavovať zomierajúceho vedomia":80 tvárou v tvár blížiacej sa smrti ľudia majú byť schopní splniť si svoje morálne a rodinné záväzky, najmä majú mať možnosť pripraviť sa pri plnom vedomí na konečné stretnutie s Bohom.
Po týchto rozlíšeniach, v zhode s Magistériom mojich predchodcov81 a v spoločenstve s biskupmi katolíckej Cirkvi potvrdzujem, že eutanázia je vážnym porušením Božieho zákona ako morálne neprípustné dobrovoľné zabitie ľudskej osoby. Toto učenie sa zakladá na prirodzenom zákone a na písanom Božom slove, odovzdáva sa tradíciou Cirkvi a vyučuje ho riadne a všeobecné Magistérium.82
V závislosti od okolností prax eutanázie obsahuje zlo, ktoré charakteruje samovraždu alebo vraždu.
66. Samovražda je vždy morálne neprípustná v rovnakej miere ako vražda. Tradícia Cirkvi ju trvalo odmietala ako rozhodne zlý čin.83 Hoci isté psychologické, kultúrne a spoločenské podmienenosti môžu viesť k činu tak radikálne protirečiacemu vrodenej tendencii každého človeka zachovať si život, že vylučujú alebo zmierňujú subjektívnu zodpovednosť, z objektívneho hľadiska je samovražda hlboko nemorálnym činom, lebo znamená odmietnutie lásky k sebe samému a únik od povinnosti spravodlivosti a lásky k blížnemu vzhľadom na rôzne spoločenstvá, ktorých je súčasťou i vzhľadom na spoločnosť ako celok.84 Vo svojej najhlbšej podstate je odmietnutím absolútnej Božej moci nad životom a smrťou, o ktorej starodávny izraelský mudrc hovorí v modlitbe takto: "Veď ty máš moc nad smrťou i nad životom, zvádzaš k bránam podsvetia a zasa vyvádzaš" (Múd 16,13).
Mať spoluúčasť na samovražednom úmysle iného a spolupracovať pri jeho uskutočnení takzvanou "samovraždou s pomocou" znamená stať sa spoluvinníkom, niekedy dokonca priamym vykonávateľom nespravodlivosti, ktorú nemožno nikdy ospravedlniť, ani vtedy, keď sa vykoná na požiadanie. Prekvapujúco aktuálne sú tu slová sv. Augustína: "Nikdy nie je dovolené zabiť druhého", ani keby to chcel, ani keby o to prosil na hranici medzi životom a smrťou, aby sa mu pomohlo vyslobodiť dušu, ktorá zápasí s putami tela a túži sa z nich vytrhnúť; nemožno tak urobiť ani vtedy, keď chorý už nie je schopný života".85 Aj v prípade, že dôvodom eutanázie nie je egoistické odmietnutie znášania ťažkostí, spojených s existenciou trpiacej osoby, treba eutanáziu nazvať falošným súcitom, ba považovať ju za znepokojujúcu "zvrátenosť": pravé "spolucítenie" vedie totiž k solidarite s cudzou bolesťou, ale nie k zabitiu osoby, ktorej utrpenie nie je možné zniesť. Čin eutanázie je o to väčšou zvrátenosťou, keď ho vykonajú tí, ktorí sa majú o chorého starať trpezlivo a s láskou, ako napríklad pokrvní príbuzní, alebo tí, ktorí vzhľadom na povahu svojej profesie (napr. lekári) majú chorého liečiť aj v záverečných a najťažších fázach choroby.
Eutanázia sa stáva ešte viac odsúdeniahodnou, keď naberá formu vraždy, vykonanou inými na osobe, ktorá o ňu žiadnym spôsobom nežiadala, ani s ňou nikdy nesúhlasila. A vrcholom svojvoľnosti a nespravodlivosti je situácia, v ktorej niektorí, ako napríklad lekári alebo zákonodarci, osobujú si právo rozhodovať o tom, kto má žiť a kto má zomrieť. Znovu sa tu opakuje pokušenie z raja: "poznaním dobra a zla" (porov. Gn 3,5) byť ako Boh. Ale len Boh má moc rozhodovať o smrti a o živote: "Ja zabíjam, aj život navraciam" (Dt 32,39; porov. 1 Sam 2,6; 2 Kr 5,7). Keď vykonáva túto moc, vždy sa riadi plánom svojej múdrosti a lásky. Keď si uzurpuje túto moc človek, zaslepený hlúposťou a egoizmom, nevyhnutne ju premieňa na nástroj nespravodlivosti a smrti. Takto sa život slabšieho ocitá v rukách silnejšieho: v spoločnosti mizne zmysel pre spravodlivosť a pri samých koreňoch sa narúša dôvera - základ akéhokoľvek autentického vzťahu medzi osobami.
67. Úplne iná je však cesta lásky a pravého súcitu, akú nám diktuje ľudskosť a ktorú viera v Krista Vykupiteľa, zomrelého a zmŕtvychvstalého, osvetľuje novými dôvodmi. Prosba, ktorá prýšti zo srdca človeka v posledných chvíľach zápasu s utrpením a smrťou, najmä vtedy, keď je pokúšaný poddať sa zúfalstvu a nechať sa ním úplne zničiť, je predovšetkým prosbou o prítomnosť, solidaritu, o podporu v hodine skúšky. Je to prosba o pomoc vytrvať v nádeji, keď už všetky ľudské nádeje sklamali. Ako nám pripomína II. vatikánsky koncil, "tajomstvo ľudského údelu vyvrchoľuje pred tvárou smrti"; predsa však človek inštinktom svojho srdca správne hodnotí túto vec, keď sa chveje pred úplným zničením a koncom jestvovania svojej osoby a odmieta takú myšlienku. Zárodok nesmrteľnosti, ktorý nosí v sebe a ktorý sa nedá zredukovať len na hmotu, sa smrti vzpiera".86
Tento prirodzený odpor k smrti a zárodok nádeje na nesmrteľnosť nachádza svoje odôvodnenie a naplnenie v kresťanskej viere, ktorá predpokladá a ponúka účasť na víťazstve zmŕtvychvstalého Krista: On svojou vykupiteľskou smrťou oslobodil človeka od smrti, ktorá je "mzdou za hriech" (Rim 6,23) a dal mu Ducha ako záloh zmŕtvychvstania a života (porov. Rim 8,11). Istota budúcej nesmrteľnosti a nádej na prisľúbené zmŕtvychvstanie vrhajú nové svetlo na tajomstvo utrpenia a smrti a veriaceho napĺňajú mimoriadnou silou, ktorá im umožňuje dôverovať Božiemu plánu.
Apoštol Pavol vyjadril túto novú skutočnosť v kategóriách celkovej patričnosti k Pánovi, ktorá zahŕňa všetky ľudské situácie: "Nik z nás totiž nežije pre seba a nik pre seba neumiera; lebo či žijeme, žijeme Pánovi, či umierame, umierame Pánovi" (Rim 14,7-8). Zomrieť pre Pána znamená prežívať vlastnú smrť ako najvyšší úkon poslušnosti Otcovi (porov. Flp 2,8), keď pritom súhlasíme, aby prišla v "hodine", ktorú určil a vybral ten (porov. Jn 13,1), čo ako jediný môže povedať, kedy sa má skončiť pozemská púť človeka. Žiť pre Pána znamená aj spoznať, že utrpenie, hoci samo osebe zostáva zlom a skúškou, vždy sa môže stať prameňom dobra. Stáva sa ním, keď sa prežíva pre lásku a s láskou a keď je pre nezaslúžený Boží dar a dobrovoľné rozhodnutie človeka účasťou na utrpení samého ukrižovaného Krista. Kto takto prežíva svoje utrpenie v Pánovi, viac sa mu pripodobňuje (porov. Flp 3,10; 1 Pt 2,21) a je viac napojený na jeho dielo vykúpenia pre dobro Cirkvi i ľudstva.87 Taká je skúsenosť apoštola, ktorú je povolaný žiť každý trpiaci človek: "Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev" (Kol 1,24).
"Boha treba viac poslúchať ako ľudí" (Sk 5,29): civilný a morálny zákon
68. Ako sme už niekoľkokrát povedali, jednou z charakteristík dnešných útokov na život je tendencia požadovať ich právne uznanie, ako keby išlo o práva, ktoré je štát - aspoň za určitých podmienok - povinný svojim občanom priznať. V dôsledku toho sa tiež požaduje, aby sa vykonávali za odbornej a bezplatnej pomoci lekárov a pracovníkov zdravotníctva.
Nezriedka počuť názor, že život ešte nenarodeného alebo ťažko postihnutého človeka je len relatívne dobro: podľa proporcionalistickej logiky, alebo logiky chladného kalkulovania bolo by ho treba porovnať s inými dobrami a hodnotiť ho vo vzťahu k nim. Tvrdí sa i to, že len ten, kto sa nachádza v konkrétnej situácii a je do nej osobne zaangažovaný, môže správne oceniť dobrá, s ktorými má do činenia: v dôsledku toho len on sám sa môže vysloviť o morálnosti svojho rozhodnutia. Preto štát by mal v záujme občianskeho spolunažívania a spoločenskej harmónie rešpektovať tieto rozhodnutia, až po pripustenie umelého potratu a eutanázie.
Inokedy sa zasa myslí, že civilné právo nemôže žiadať od všetkých občanov, aby žili na vyššej morálnej úrovni, než to oni sami považujú za správne. Preto zákon má vždy vyjadrovať mienku a vôľu väčšiny občanov a priznávať im - aspoň v istých krajných prípadoch - aj právo na umelý potrat a na eutanáziu. A argumentuje sa , že v takýchto prípadoch by napokon zákaz a trestnosť umelého potratu nevyhnutne viedla k šíreniu sa nelegálnych praktík a tie by sa vymykali nutnej spoločenskej kontrole a robili by sa bez patričného lekárskeho zabezpečenia. Kladie sa tiež otázka, či podporovanie zákona, ktorý nemožno v praxi uplatniť, nevedie k oslabeniu autority všetkých ostatných zákonov.
Napokon podľa najradikálnejších mienok súčasná pluralistická spoločnosť má každej osobe ponechať plnú autonómiu disponovať vlastným životom alebo životom toho, kto sa ešte nenarodil: nie je preto vecou zákona možnosť vybrať si medzi rôznymi molárnymi náhľadmi, o to menej môže uplatniť tendenciu vnútiť jednu mienku na úkor iných.
69. V každom prípade v súčasnej demokratickej kultúre sa veľmi rozšíril názor, podľa ktorého právny poriadok spoločnosti má sa obmedziť na prijatie a kodifikovanie presvedčenia väčšiny, a teda má byť postavený výlučne na tom, čo väčšina občanov žije a uznáva za morálne. Keď sa potom jednoducho vezme do úvahy, že spoločná a objektívna pravda je v skutočnosti nedostupná, rešpektovanie slobody občanov, ktorí sa v demomokratickom systéme považujú za suverénnych, prikazoval by uznať v právnej oblasti autonómiu svedomia jednotlivca, to jest pri ustanovovaní noriem, ktoré sú v každom prípade pre spoločenské spolužitie nevyhnutné, bolo by sa treba riadiť výlučne vôľou väčšiny, akákoľvek by bola. Takto by mal každý politik vo svojej činnosti zreteľne oddeliť sféru osobného svedomia od sféry verejnej činnosti.
V dôsledku toho možno sledovať dve zdanlivo diametrálne odlišné tendencie. Na jednej strane si jednotlivé osoby nárokujú právo úplnej autonómie morálnej voľby a od štátu žiadajú, aby sa nestaval na stranu žiadnej etickej koncepcie a nikomu ju nenanucoval, ale aby sa obmedzil len na to, že každému zabezpečí čo možno najväčší priestor pre slobodu, ktorej jediným vonkajším ohraničením je zásada nenarušovania priestoru autonómie, na akú má právo každý občan. Na druhej strane je tu názor, že rešpektovanie slobody rozhodovania iných si vyžaduje, aby sa pri výkone verejných a profesionálnych funkcií nikto neriadil vlastným presvedčením, ale aby sa každý snažil plniť všetky požiadavky občanov, ako ich uznávajú a zaručujú zákony, pričom za jediné morálne kritérium pri spĺňaní svojich funkcií majú považovať to, čo určujú tieto zákony. Takto zodpovednosť osoby prechádza na civilné právo, teda osoba sa zrieka vlastného svedomia aspoň v oblasti verejnej činnosti.
70. Spoločným koreňom všetkých týchto tendencií je etický relativizmus, ktorý charakterizuje značnú časť súčasnej kultúry. Možno sa stretnúť s názorom, že tento relativizmus je podmienkou demokracie, akoby len on mohol zaručiť toleranciu, vzájomnú úctu medzi ľuďmi a uznanie rozhodnutia väčšiny, zatiaľ čo morálne normy, považované za objektívne a záväzné, viedli by údajne k autoritárstvu a netolerantnosti.
Ale práve problematika úcty k životu ukazuje, aké dvojznačnosti a protirečenia, sprevádzané strašnými praktickými dôsledkami, sa skrývajú za týmto názorom.
Je pravda, že dejiny poznajú prípady, keď sa v mene "pravdy" spáchali zločiny. Ale k takýmto zločinom a k radikálnemu narúšaniu slobody dochádzalo a stále dochádza aj pod vplyvom "etického relativizmu". Keď sa parlamentná alebo spoločenská väčšina uznesie, že zabitie ešte nenarodeného ľudského života je právne prípustné, hoci len za určitých podmienok, neurobí tým snáď "tyranské" rozhodnutie voči najslabšej a najbezbrannejšej ľudskej bytosti? Všeobecné svedomie sa oprávnene striasa pred zločinmi proti ľudskosti, ktoré sú takou smutnou skúsenosťou nášho storočia. Prestali by byť tieto zločiny zločinmi, keby ich nespáchali tyrani bez škrupúľ, a keby súhlasom väčšiny nadobudli oprávnenosť?
Demokraciu totiž nemožno preceňovať natoľko, aby sme z nej robili náhražku mravnosti, alebo "zázračný prostriedok" na nemorálnosť. Z princípu je "poriadkom" a ako taká je prostriedkom k cieľu, nie cieľom. "Morálny" charakter demokracie nie je automatický, ale závisí od jej zhody s morálnym zákonom, ktorému sa musí podriadiť rovnako ako každá iná ľudská činnosť: závisí preto od morálnosti cieľov, ktoré sleduje a od prostriedkov, aké užíva. Ak sa dnes všeobecne uznáva hodnota demokracie, treba v tom vidieť pozitívne "znamenie čias", čo takisto veľakrát potvrdil Učiteľský úrad Cirkvi.88 Ale hodnota demokracie stojí a padá s hodnotami, ktoré vyjadruje a napomáha: k základným a nevyhnutným hodnotám určite patrí dôstojnosť každej ľudskej osoby, rešpektovanie jej nenarušiteľných a neodcudziteľných práv a tiež uznanie "spoločného dobra" ako cieľ a kritérium politického života.
Základom týchto hodnôt nemôžu byť dočasné a menlivé "väčšiny" verejnej mienky, ale len uznanie objektívneho morálneho zákona, ktoré ako "prirodzený zákon" vpísaný do srdca človeka je normatívnym východiskom aj pre civilné zákonodarstvo. Keby v dôsledku tragického zatemnenia kolektívneho svedomia skepticizmus uviedol do pochybnosti dokonca aj základné zásady morálneho zákona, otriaslo by to samotnými základmi demokratického poriadku natoľko, že by sa stali mechanizmom empirickej regulácie rôznych protichodných záujmov.89
Niekto by si mohol myslieť, že aj takáto demokracia, z nedostatku čohosi lepšieho, má svoju hodnotu, lebo slúži spoločenskému pokoju. Aj keby sme uznali, že je v tomto hodnotení čosi pravdy, ťažko nebrať do úvahy to, že bez zakorenenia sa v objektívnej mravnosti ani demokracia nie je schopná zabezpečiť trvalý pokoj, a to tým viac, že ak mierou pokoja nie sú hodnoty ako dôstojnosť každého človeka a solidarita všetkých ľudí, nezriedka sa javí ako zdanlivý. V systémoch zákonnej moci na základe spoluúčasti regulovanie záujmov sa často robí v prospech silnejších, lebo títo dokážu účinnejšie riadiť nielen mechanizmy moci, ale aj proces vytvárania zhodnej mienky. V takejto situácii sa demokracia ľahko stáva prázdnym slovom.
71. A tak v starostlivosti o budúcnosť spoločnosti a rozvoj zdravej demokracie treba urýchlene znovu objaviť existenciu ľudských a morálnych hodnôt, ktoré patria k samej podstate a prirodzenosti človeka a vyplývajú z pravdy o človeku, ako aj vyjadrujú a chránia dôstojnosť osoby: teda hodnoty, ktoré nemôže tvoriť, meniť ani ničiť žiaden jednotlivec, nijaká väčšina ani štát, ale ktoré majú všetci uznať, rešpektovať a podporovať.
S týmto cieľom treba pripomenúť základné prvky vzťahu medzi civilným právom a morálnym zákonom, ako ich predkladá Cirkev a ako sú zároveň súčasťou dedičstva veľkých legislatívnych tradícií ľudstva.
Niet pochýb, že úloha civilného práva je iná než úloha morálneho zákona, ktorý má väčší okruh pôsobenia. Avšak "v žiadnej oblasti života nemôže civilné právo nahradiť svedomie, ani diktovať normy, ktoré prekračujú jeho kompetenciu";90 a ňou je ochrana spoločného dobra osôb uznaním a hájením ich základných práv, napomáhanie pokoja a verejnej mravnosti.91 Úlohou civilného práva je totiž ochrana spoločenského poriadku, postaveného na opravdivej spravodlivosti, "aby sme mohli žiť tichým a pokojným životom vo všetkej nábožnosti a mravnej čistote" (1Tim 2,2). Práve preto musí civilné právo zabezpečovať všetkým členom spoločnosti rešpektovanie istých základných práv, ktoré patria k prirodzenosti osoby a ktoré musí uznať a chrániť každý pozitívny zákon. Medzi nimi prvým a základným právom je nenarušiteľné právo každej nevinnej ľudskej bytosti na život. I keď sa štátna moc môže niekedy zrieknuť zákazu niečoho, čo by ako zakázané spôsobilo ešte vážnejšie škody,92 nikdy však nemôže uznať, že je právom jednotlivcov - i keby tvorili väčšinu spoločnosti - zneuctiť iné osoby znevážením takého základného práva, akým je právo na život. Právne tolerovanie umelého potratu alebo eutanázie nemôže sa teda v žiadnom prípade odvolávať na rešpektovanie svedomia iných práve preto, že spoločnosť má právo i povinnosť brániť sa proti zneužitiam, ktoré by sa mohli diať v mene svedomia a pod zámienkou slobody.93
V encyklike Pacem in terris Ján XXIII. o tom napísal: "V dnešnej dobe sa zdôrazňuje, že pravé spoločné dobro spočíva predovšetkým v rešpektovaní práv a povinností ľudskej osoby. Vzhľadom na to hlavnou úlohou verejnej moci je na jednej strane dbať, aby sa tieto práva uznávali, rešpektovali, koordinovali, chránili a podporovali, na druhej strane prispievať k tomu, aby každý mohol ľahšie plniť svoje povinnosti. Preto keď akt verejnej moci neuznáva ľudské práva alebo ich porušuje, nielen že protirečí samotnému dôvodu jestvovania, ale sám v sebe je zbavený akejkoľvek právnej hodnoty".94
72. V celej tradícii Cirkvi je neustále prítomné aj učenie o nutnom súlade medzi civilným právom a morálnym zákonom, ako ho predkladá už citovaná encyklika Jána XXIII.: "Morálny poriadok si vyžaduje autoritu a tá sa odvodzuje od Boha. Ak by teda zákony alebo nariadenia štátnej moci boli v rozpore s týmto poriadkom, a teda v rozpore s Božou vôľou, nezaväzujú vo svedomí (...); v takom prípade moc prestáva byť mocou a zvrháva sa na bezprávie."95 Takto jednoznačne učí aj sv. Tomáš Akvinský, ktorý píše: "Ľudský zákon je natoľko zákonom, nakoľko je v zhode so zdravým rozumom, a teda je odvodený od večného zákona. Keď je však zákon v rozpore s rozumom, nazýva sa škodlivým zákonom; v takom prípade prestáva byť zákonom a stáva sa skôr aktom násilia."96 A ďalej: "Každý ľuďmi ustanovený zákon má svoju platnosť zákona natoľko, nakoľko je odvodený z prirodzeného zákona. Ak však je v niečom v rozpore s prirodzeným zákonom, nie je zákonom, ale pokrivením zákona."97
Toto učenie sa vzťahuje predovšetkým a najpriamejšie na ľudské zákonodarstvo, ktoré neuznáva základné a prvotné právo každého človeka na život. A tak zákony, ktoré pripúšťajú priamu vraždu nevinných ľudských bytostí pomocou umelého potratu alebo eutanázie, sú v úplnom a neprekonateľnom rozpore s nenarušiteľným právom na život, vlastným predovšetkým ľuďom, a tým samým popierajú rovnosť všetkých pred zákonom. Bolo by možné namietať, že sa to netýka eutanázie, keď sa koná na základe plne vedomej žiadosti zainteresovaného. Predsa však štát, ktorý by takúto žiadosť uznal za právoplatnú a súhlasil by s jej splnením, legalizoval by istú formu samovraždy-vraždy, proti základným zásadám, ktoré zakazujú disponovať životom a prikazujú každý nevinný život chrániť. Takto by sa napomáhalo oslabeniu úcty k životu a otvorila by sa cesta k postojom, ktoré narúšajú dôveru v spoločenských vzťahoch. Zákony, ktoré pripúšťajú alebo uľahčujú potrat a eutanáziu, sú preto radikálne v rozpore nielen s dobrom jednotlivca, ale aj so spoločným dobrom, a z toho dôvodu úplne strácajú právnu pôsobnosť. Neuznanie práva na život práve preto, že vedie k vražde osoby, ktorej má spoločnosť slúžiť, lebo to je dôvod jej existencie, je rozhodne a neodvratne v rozpore s možnosťou realizácie spoločného dobra. Z toho vyplýva, že keď civilný zákon pripúšťa umelý potrat a eutanáziu, tým samým prestáva byť skutočným, morálne zaväzujúcim zákonom.
73. Umelý potrat a eutanázia sú preto zločinmi, ktoré žiaden ľudský zákon nemôže uznať za prípustné. Zákony, ktoré tak robia, nielenže vôbec neviažu vo svedomí, ale stavajú človeka pred vážnu a konkrétnu povinnosť postaviť sa proti nim na základe námietok svedomia. Apoštoli od samého počiatku Cirkvi poučovali kresťanov o povinnosti poslúchať právoplatne ustanovenú verejnú moc (porov. Rim 13,1-7; 1 Pt 2,13-14), ale zároveň dôrazne pripomínali, že "Boha treba viac poslúchať ako ľudí" (Sk 5,29). Už v Starom zákone nachádzame zrejmý príklad odporu voči nespravodlivým nariadeniam verejnej moci, a to práve voči takým, ktoré boli namierené proti životu. Hebrejské babice sa postavili proti faraónovi, ktorý im kázal zabíjať všetky novonarodené deti mužského pohlavia: "Nerobili, ako im rozkázal egyptský kráľ; nechávali chlapcov nažive" (Ex 1,17). Treba však venovať pozornosť hlbokému dôvodu tohto ich postoja: "Babice sa báli Boha" (tamtiež). Práve z poslušnosti Bohu - pred ktorým treba mať bázeň, vyjadrujúcu uznanie jeho absolútnej a najvyššej moci - čerpá človek silu a odvahu postaviť sa proti nespravodlivým ľudským zákonom. Je to sila a odvaha toho, kto je pripravený ísť aj do väzenia alebo zahynúť mečom, lebo je presvedčený, že "v tomto je trpezlivosť a viera svätých" (Zjv 13,10).
A tak vnútorne nespravodlivý zákon, akým je zákon pripúšťajúci potrat a eutanáziu, nemožno nikdy použiť, "ani sa zúčastňovať na vytváraní verejnej mienky v prospech takéhoto zákona, ani ho podporiť hlasovaním".98
Osobitný problém svedomia mohol by vzniknúť v prípade, keď by sa parlamentným hlasovaním malo rozhodnúť o reštriktívnejšom zákone, to jest o takom, ktorý by napomohol obmedzeniu počtu legálnych potratov, ako o alternatíve permisívnejšieho zákona už jestvujúceho, alebo predloženého na hlasovanie. Takéto prípady nie sú zriedkavé. Možno totiž registrovať, že zatiaľ čo v niektorých častiach sveta sa naďalej robí kampaň za zavedenie zákonov, dovoľujúcich umelý potrat, nezriedka podporovaná silnými medzinárodnými organizáciami, v iných krajinách, najmä v tých, v ktorých už okúsili trpké dôsledky takéhoto permisívneho zákonodarstva - uvažuje sa o novej koncepcii tejto záležitosti. Ak by v situácii, o ktorej je reč, nebolo možné odmietnuť alebo úplne zrušiť zákon o umelom potrate, člen parlamentu, ktorého osobný absolútny nesúhlas s potratom je jasný a všetkým známy, konal by správne, keby podporil návrhy, cieľom ktorých je obmedzenie škodlivosti takéhoto zákona a umenšenie jeho negatívnych dôsledkov na poli kultúry a verejnej mravnosti. Keď takto koná, nemá totiž nedovoleným spôsobom spoluúčasť na schválení nespravodlivého zákona, ale skôr robí správny a dovolený pokus obmedziť jeho škodlivé aspekty.
74. Zavedenie nespravodlivých zákonov často stavia morálne čistých ľudí pred ťažké problémy svedomia, týkajúce sa otázky spolupráce a vyplývajúce z povinnosti obrany vlastného práva odmietnuť účasť na morálne zlých činoch. Rozhodnutia, ktoré treba pritom urobiť, sú neraz bolestné a môžu si vyžadovať zrieknutie sa dosiahnutého postavenia v zamestnaní i legitímnych očakávaní v súvise s budúcou kariérou. V iných prípadoch sa môže stať, že vykonávanie istých činností, zo svojej povahy indiferentných alebo dokonca pozitívnych, ktoré však predpokladajú celkovo nespravodlivé zákony, umožňuje zachraňovať ohrozený ľudský život. Na druhej strane sa však možno správne obávať, že disponibilita konať takéto činnosti nielenže vyvolá pohoršenie a pričiní sa o oslabenie nevyhnutného odporu proti útokom na život, ale nenápadne bude viesť k stále všeobecnejšiemu podliehaniu permisívnej logike.
Aby sme osvetlili túto ťažkú morálnu otázku, treba si pripomenúť všeobecné zásady, týkajúce sa spoluúčasti na zlých činoch. Kategorický príkaz svedomia zabraňuje kresťanom, ako aj všetkým ľuďom dobrej vôle formálnu spoluúčasť na praktikách, ktoré napriek tomu, že ich štátne zákonodarstvo dovoľuje, sú v rozpore s Božím zákonom. Z morálneho hľadiska nikdy neslodobno formálne spolupracovať na konaní zla. O takúto spoluprácu ide aj vtedy, keď vykonaný čin - či už zo svojej povahy, alebo vzhľadom na určité okolnosti - má charakter priamej účasti na úkone, namierenom proti nevinnému ľudskému životu, alebo súhlasu s nemorálnym úmyslom hlavného vykonávateľa. Takúto spoluprácu nemožno nikdy ospravedlniť, ani odvolávaním sa na zásadu rešpektovania slobody druhého človeka, ani na skutočnosť, že civilné právo ju predpokladá a prikazuje: za osobne vykonané činy nesie totiž každý osobnú morálnu zodpovednosť, ktorej sa nikto nevyhne a pre ktorú bude každého súdiť sám Boh (porov. Rim 2,6; 14,12).
Odmietnutie spolupráce pri konaní nespravodlivosti nie je len morálnou povinnosťou, ale aj základným ľudským právom. Keby to tak nebolo, človek by bol donútený konať činy vnútorne nezlučiteľné s jeho dôstojnosťou, a tak by sa jeho sloboda, ktorej autentický zmysel a cieľ spočíva v orientovaní sa na pravdu a dobro, radikálne narušila. Ide tu teda o základné právo, ktoré práve preto, že je také, malo by byť zohľadnené a chránené štátnym zákonodárstvom. Znamená to, že lekári, zdravotnícky personál, ako aj osoby, ktoré riadia zdravotnícke zariadenia, kliniky a liečebné strediská, majú mať zaistenú možnosť odmietnuť účasť na plánovaní, príprave a uskutočňovaní činov, namierených proti životu. Kto sa odvoláva na námietky svedomia, nemôže byť vystavený nielen trestným sankciám, ale ani žiadnemu inému následnému právnemu, disciplinárnemu, hmotnému či profesionálnemu postihu.
"Milovať budeš (...) svojho blížneho ako seba samého" (Lk 10,27): "podporuj" život
75. Božie prikázania nám ukazujú cestu životom. Negatívne morálne príkazy, to znamená tie, ktoré vyhlasujú voľbu určitého činu za morálne neprípustnú, majú pre ľudskú slobodu absolútnu hodnotu: zaväzujú vždy a za každých okolností, bez akýchkoľvek výnimiek. Ukazujú, že voľba určitých postojov je radikálne v rozpore s láskou k Bohu a s dôstojnosťou osoby, stvorenej na jeho obraz: takúto voľbu nemožno preto odôvodniť žiadnym dobrým úmyslom ani dôsledkom; je v krikľavom rozpore so spoločenstvom medzi osobami a protirečí základnému rozhodnutiu podriadiť svoj život Bohu.99
Už v tomto význame negatívne morálne príkazy majú mimoriadne dôležitú pozitívnu funkciu: bezpodmienečné "nie", ktoré je v nich obsiahnuté, určuje neprekročiteľnú hranicu, za ktorú slobodný človek nemôže ísť, a zároveň ukazuje isté minimum, ktoré musí zachovávať a za ktorým má nasledovať vyslovenie nesčíselných "áno", schopných postupne zahrnúť celý horizont dobra (porov. Mt 5,48). Prikázania, a najmä negatívne morálne príkazy, sú začiatkom a nutnou prvou etapou na ceste k slobode: "Sloboda začína tým - píše sv. Augustín - že sa zbavíme zločinov (...) ako je vražda, cudzoložstvo, smilstvo, krádež, podvod, svätokrádež a podobné. Keď už niekto je bez týchto zločinov (a žiaden kresťan by ich nemal mať), začne dvíhať hlavu k slobode, ale to je len jej začiatok, nie dokonalá sloboda."100
76. Prikázanie "Nezabiješ!" je teda začiatkom cesty k pravej slobode, ktorá nás vedie k energickým činom na obranu života a k formovaniu určitých postojov a spôsobov konania v jeho službe: keď tak robíme, uplatňujeme svoju zodpovednosť za zverené osoby a ohlasovaním pravdy a konaním dokazujeme vďačnosť Bohu za veľký dar života (porov. Ž 139 (138),13-14).
Stvoriteľ zveril život človeka jeho zodpovednej starostlivosti nie preto, aby ním svojvoľne disponoval, ale aby ho múdro strážil a verne a s láskou ho spravoval. Boh zmluvy zveril život každého človeka druhému človeku - jeho bratovi podľa zákona vzájomnosti v dávaní a prijímaní, v sebadarovaní a v prijímaní daru blížneho. Keď nadišla plnosť času, Boží Syn, ktorý sa vtelil a obetoval svoj život za človeka, ukázal, aké výšky a hĺbky môže dosahovať tento zákon vzájomnosti. Darom svojho Ducha Kristus dáva zákonu vzájomnosti, zvereniu človeka človeku nový obsah a nový význam. Duch, strojca spoločenstva lásky, vytvára medzi ľuďmi nové bratstvo a solidaritu, pravý odraz tajomstva vzájomného dávania a prijímania, ako je vlastné Najsvätejšej Trojici. Sám Duch sa stáva novým zákonom, ktorý dáva veriacim silu a vzbudzuje v nich zodpovednosť, aby sa vedeli v živote jeden druhému darovať a prijímať druhého človeka, zúčastňujúc sa na láske samého Ježiša Krista podľa jeho miery.
77. Tento nový zákon oživuje a stvárňuje aj prikázanie "Nezabiješ!". A tak pre kresťana obsahuje najväčší príkaz ctiť si, milovať a podporovať život každého brata podľa požiadaviek a dimenzií lásky, akú Boh prejavil v Ježišovi Kristovi. "On položil za nás svoj život. Aj my sme povinní dávať život za bratov" (1Jn 3,16).
Prikázanie "Nezabiješ!" aj vo svojom najpozitívnejšom obsahu ako príkaz rešpektovať, milovať a podporovať život zaväzuje všetkých ľudí. Vo svedomí každého človeka totiž rozochvieva ničím neumlčateľnú ozvenu pôvodnej zmluvy Boha Stvoriteľa s človekom; všetci ju môžu poznať svetlom rozumu a zachovávať pomocou tajomného pôsobenia Svätého Ducha, ktorý vanie, kade chce (porov. Jn 3,8) a zasahuje a zahŕňa každého človeka, ktorý žije na tomto svete.
Všetci máme teda svojmu blížnemu poskytovať službu lásky, brániť jeho život a podporovať ho vždy, ale najmä vtedy, keď je slabý alebo ohrozený. Máme sa o neho starať nielen ako o jednotlivca, ale aj ako o spoločenstvo, a tak robiť z bezpodmienečného rešpektovania ľudského života základ novej spoločnosti.
Sme povolaní milovať a rešpektovať život každého človeka a vytrvalo a s odvahou sa usilovať o to, aby v našej dobe, v ktorej sa množí príliš mnoho znakov smrti, zavládla konečne nová kultúra života, ovocie kultúry pravdy a lásky.

IV. kapitola
MNE STE TO UROBILI
Za novú kultúru ľudského života

"Vy ste ľud, určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne (Božie) skutky" (1 Pt 2,9): ľud života a pre život
78. Cirkev prijala evanjelium ako posolstvo a zdroj radosti a spásy. Prijala ho ako dar od Ježiša, ktorého poslal Otec "ohlasovať chudobným radostnú zvesť" (Lk 4,18). Prijala ho prostredníctvom apoštolov, ktorých poslal do celého sveta (porov. Mk 16,15; Mt 28,19-20). V Cirkvi, ktorá sa zrodila z tohto ohlasovania, neustále zaznieva ozvena napomínajúcich slov apoštola: "Beda mi, keby som nehlásal evanjelium" (1 Kor 9,16). "Totiž evanjelizovať - ako píše Pavol VI. - je milosť a vlastné povolanie Cirkvi, je to jej najhlbšia totožnosť. Ona je tu kvôli evanjelizovaniu."101
Evanjelizácia je globálna a dynamická činnosť, ktorá angažuje Cirkev v jej účasti na prorockom, kňazskom a kráľovskom poslaní Pána Ježiša. Má preto v sebe rozmer ohlasovania, slávenia a služby lásky, ktoré sú navzájom neoddeliteľné. Je to hlboko cirkevný čin, ktorý si vyžaduje účasť všetkých robotníkov evanjelia, každého podľa vlastnej charizmy a osobitnej služby.
Tak je to aj pri ohlasovaní Evanjelia života, súčasti evanjelia, ktorým je Ježiš Kristus. Stojíme v službách tohto evanjelia, podporovaní vedomím, že sme ho dostali ako dar a že sme boli poslaní ohlasovať ho celému ľudstvu "až po samý kraj zeme" (Sk 1,8). Živíme preto v sebe pokorné a vďačné vedomie, že sme ľudom života a pre život a takto pred svetom vystupujeme.
79. Sme ľudom života, lebo Boh v nezištnej láske nám dal Evanjelium života, ktoré nás pretvorilo a spasilo. "Pôvodca života" (Sk 3,15) nás znovuzískal za cenu svojej prevzácnej krvi (porov. 1Kor 6,20; 7,23; 1Pt 1,19) a krstným kúpeľom sme boli do neho zaštepení ako ratolesti, ktoré z tohto jediného kmeňa čerpajú miazgu a schopnosť prinášať ovocie (porov. Jn 15,5). Vnútorne obnovení milosťou Svätého Ducha, "ktorý je Pán a Oživovateľ" stali sme sa ľudom pre život" a v zhode s týmto povolaním sa máme aj správať.
Sme poslaní: byť v službe životu nie je našou chválou, ale povinnosťou, ktorá sa rodí z vedomia, že sme "ľud určený (Bohu) na vlastníctvo, aby zvestoval jeho slávne skutky "(1 Pt 2,9). Na našej ceste nás vedie a posilňuje zákon lásky: jej prameňom a vzorom je Boží Syn, ktorý sa stal človekom a "svojou smrťou dal život svetu".102
Sme poslaní ako ľud. Záväzok a služba životu spočíva na všetkých a na každom z nás. Je to vo vlastnom slova zmysle úloha "cirkevná", ktorá si vyžduje zosúladené obetavé konanie všetkých členov a všetkých prostredí kresťanského spoločenstva. Komunitárny charakter tejto úlohy však neruší ani neumenšuje zodpovednosť jednotlivej osoby, ktorej je adresovaný Kristov príkaz "stať sa blížnym" každému človeku. "Choď a rob aj ty podobne" (Lk 10,37).
Všetci spolu cítime povinnosť ohlasovať Evanjelium života, sláviť ho v liturgii a v celom živote a slúžiť mu rôznymi podpornými iniciatívami a štruktúrami.
"Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám" (Jn 1,3): ohlasovať Evanjelium života
80. "Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života (...) zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami" (1Jn 1,1.3). Ježiš je jediné evanjelium: nemáme nič iné, čo by sme hovorili a dosvedčovali.
Práve zvestovanie Ježiša je ohlasovaním života. On je totiž "Slovo života" (1Jn 1,1). V ňom sa "zjavil život" (1Jn 1, 2); ba on sám je "večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám" (tamtiež). Tento istý život bol vďaka daru Ducha udelený aj človeku. Keď sa pozemský život každého z nás zameria na život v plnosti čiže na "večný život", nadobudne aj on svoj plný zmysel.
Osvietení týmto Evanjeliom života cítime potrebu ohlasovať ho a dosvedčovať ako neobyčajnú novosť, ktorou sa vyznačuje: pretože sa stotožňuje so samým Ježišom, ktorý spôsobuje všetko, čo je nové103 a víťazí nad tým, čo je "staré", čo vyplýva z hriechu a vedie k smrti,104 takéto evanjelium prevyšuje akékoľvek očakávanie človeka a zjavuje, do akých sublimovaných výšok je pomocou milosti pozdvihnutá dôstojnosť osoby. Sv. Gregor Naziánsky o nej rozjímal takto: "Keď si človeka, ktorý nič neznamená medzi bytiami, veď je prach, tráva a márnosť, v istom okamihu Boh vesmíru adoptoval za syna, stáva sa dôverným priateľom Bytia, ktorého vznešenosť a veľkosť nemôže nikto vidieť, počuť, ani pochopiť. Akým slovom, myšlienkou alebo vzletom ducha bolo by možné zvelebiť hojnosť tejto milosti? Človek prerastá svoju prirodzenosť: zo smrteľného stáva sa nesmrteľný, zo zničiteľného nezničiteľný, z pomíňajúceho večný, z človeka sa stáva boh."105
Vďačnosť a radosť z nezmerateľnej dôstojnosti človeka nás podnecuje, aby sme všetci mali účasť na tomto posolstve: "Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami" (1Jn 1,3). Je potrebné, aby sa Evanjelium života dostalo k srdcu každého človeka, aby sme ho vložili do samého vnútra ľudskej vospolnosti.
81. Predovšetkým treba ohlasovať jadro tohto Evanjelia. Ono je ohlasovaním živého a blízkeho Boha, ktorý nás volá k hlbokému spoločenstvu s ním a otvára nás neklamnej nádeji na večný život; je potvrdením nenarušiteľného puta medzi osobou, jej životom a jej telesnou stránkou; je predstavením ľudského života ako života vo vzťahu, ako Božieho daru, ovocia a znaku jeho lásky; je proklamovaním onoho mimoriadneho súvisu medzi Ježišom a každým človekom, ktorý nám umožňuje v každej ľudskej tvári spoznať tvár Krista; je poukázaním na to, že "úprimné sebadarovanie" je úlohou a miestom plnej realizácie vlastnej slobody.
Zároveň treba poukázať na všetky dôsledky tohto Evanjelia, ktoré možno zhrnúť takto: ľudský život, vzácny Boží dar je posvätný a nenarušiteľný, čo osobitným spôsobom znamená, že je absolútne neprípustný umelý potrat a eutanázia; ľudský život nielenže nemožno zabíjať, ale treba ho láskyplnou starostlivosťou chrániť; život nachádza svoj zmysel v prijatej a darovanej láske, z ktorej sa rodí úplná pravda o ľudskej pohlavnosti a plodení; v tejto láske dostáva zmysel aj utrpenie a smrť a hoci zostávajú zahalené tajomstvom, môžu sa stať udalosťami spásy; úcta k životu si vyžaduje, aby veda a technika boli vždy podriadené človeku a jeho integrálnemu rozvoju; celá spoločnosť má rešpektovať, brániť a podporovať dôstojnosť každej ľudskej osoby, v každom okamihu a za akýchkoľvek podmienok jej života.
82. Aby sme naozaj boli ľudom v službe životu, musíme dôsledne a odvážne ohlasovať tieto pravdy už v prvej etape evanjelizácie a potom v katechizácii a v rôznych formách ohlasovania, v osobnom dialógu a v každej výchovnej činnosti. Vychovávatelia, učitelia, katechéti a teológovia majú podčiarkovať antropologické dôvody, ktoré zdôvodňujú a napomáhajú úctu ku každému ľudskému životu. Keď takto ukážeme v plnom svetle prvotnú novosť Evanjelia života, môžeme všetkým pomôcť odhaliť, a to aj prostredníctvom rozumu a skúsenosti, ako kresťanské posolstvo plne osvecuje človeka a zmysel jeho bytia a jeho existencie; nájdeme tak cenné možnosti stretnutia a dialógu aj s neveriacimi a všetci spolu budeme tak vytvárať novú kultúru života.
V situácii, v ktorej z rôznych strán počuť opačné mienky a v ktorej mnohí odmietajú zdravú náuku o ľudskom živote, uvedomujeme si, že aj nám je adresovaná prosba, ktorou sa sv. Pavol obracia na Timoteja: "Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou" (2Tim 4,2). Toto povzbudenie má zvlášť silno zaznievať v srdciach tých, ktorí sa v Cirkvi z rôzneho titulu priamejšie podieľajú na jej poslaní "učiteľky" pravdy. Nech znie najmä pre nás biskupov: predovšetkým od nás sa očakáva, že budeme neúnavnými ohlasovateľmi Evanjelia života; nám je totiž zverená úloha bdieť nad verným a celistvým odovzdávaním učenia, ktoré sa v tejto encyklike znovu predkladá a použiť všetky vhodné prostriedky na to, aby sme ochránili veriacich od každého učenia, ktoré by jej protirečilo. Osobitnú pozornosť musíme venovať tomu, aby sa na teologických fakultách, v seminároch a v rôznych katolíckych inštitúciách hlásalo, vysvetľovalo a prehlbovalo zdravé učenie.106 Pavlovo povzbudenie nech znie všetkým teológom, pastierom a všetkým ostatným, ktorí spĺňajú úlohu vyučovania, katechizovania a formovania svedomí: vedomí si úlohy, ktorá im pripadá, nech sa vystríhajú vážneho previnenia zrady pravdy a vlastného poslania, keby predkladali osobné názory, protirečiace Evanjeliu života, ako ho verne predkladá a vysvetľuje Učiteľský úrad Cirkvi.
Keď pri ohlasovaní tohto Evanjelia odmietame každý kompromis a dvojznačnosť, ktoré by nás pripodobnili mentalite sveta (porov. Rim 12,2), nemáme sa báť nepriateľstva a nepopulárnosti. Máme byť vo svete, ale nie zo sveta (porov. Jn 15,19; 17,16), čerpajúc silu od Krista, ktorý svojou smrťou a zmŕtvychvstaním premohol svet (Jn 16,33).
"Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne" (Ž 139 (138),14): sláviť Evanjelium života
83. Sme poslaní do sveta ako "ľud pre život", a preto naše ohlasovanie má sa vyjadrovať aj slávením Evanjelia života v plnom slova zmysle. A teda práve toto slávenie sa má sugestívnou výrečnosťou giest, symbolov a obradov stať cenným a významným spôsobom manifestovania krásy a veľkosti tohto Evanjelia.
Na tento účel je dôležité predovšetkým pestovať si postoj kontemplácie.107 Tento sa rodí z viery v Boha života, ktorý stvoril každého človeka a utvoril ho zázračne (porov. Ž 139 (138),14). Je to postoj toho, kto vidí život v celej jeho hĺbke, kto rozpoznáva jeho nezištnosť, ako aj krásu a prijíma ich ako výzvu k slobode a zodpovednosti. Je to postoj toho, kto si nenárokuje vlastniť skutočnosť, ale prijíma ju ako dar; pritom v každej veci nachádza odraz Stvoriteľa a v každej osobe jeho živý obraz (porov. Gn 1,27; Ž 8,6). Kto si zachováva takýto postoj, nepodľahne znechuteniu, keď vidí človeka chorého, trpiaceho, odstrčeného alebo na prahu smrti; všetky tieto situácie prijíma ako výzvu hľadať zmysel a práve v týchto okonostiach sa disponuje objaviť v tvári každého človeka pozvanie na stretnutie, dialóg, solidaritu.
Je tu čas, aby sme všetci zaujali takýto postoj a znovu sa učili ctiť si a vážiť každého človeka so srdcom plným nábožného úžasu, ako to odporúčal Pavol VI. v jednom zo svojich vianočných posolstiev.108 Nový ľud vykúpených, ktorý zaujal takýto kontemplatívny postoj, nemôže to vyjadriť inak ako hymnami radosti, chvály a vďakovzdania za neoceniteľný dar života, za tajomstvo povolania každého človeka k účasti na živote milosti v Kristovi a k večnému jestvovaniu v spoločenstve s Bohom Stvoriteľom a Otcom.
84. Sláviť Evanjelium života znamená vzdávať česť Bohu života - Bohu, ktorý dáva život: "Musíme oslavovať večný život, z ktorého pochádza každý iný život. Od neho dostáva život, primerane vlastnej kapacite, každé bytie, ktoré má nejakým spôsobom účasť na živote. Tento boží Život, ktorý je nad akýmkoľvek iným životom, oživuje a zachováva život. Akýkoľvek život a akýkoľvek životný proces pochádza od tohto Života, ktorý presahuje každý život a každý princíp života. To jemu duše vďačia za svoju nezničiteľnosť, ako aj vďaka jemu žijú všetky živočíchy a všetky rastliny, v ktorých je odraz života najslabší. Ľuďom, bytiam zloženým z ducha a hmoty, Život udeľuje život. Keď potom príde čas, že ho treba opustiť, vtedy Život, vo svojej prehojnej láske voči človeku, nás premieňa a povoláva k sebe. Nielen to. Sľubuje nám, že nás privedie, naše duše i telá, k dokonalému životu, k nesmrteľnosti. Je to príliš málo, keď povieme, že tento Život je živý: on je Princíp života, Príčina a jediný Prameň života. Všetko, čo žije, má ho kontemplovať a oslavovať: je Život, ktorý prekypuje životom".109
Aj my podľa príkladu žalmistu v každodennej osobnej i spoločnej modlitbe chválime a dobrorečíme mu, nášmu Otcovi, ktorý nás utkal v materskom lone, videl nás a zamiloval si nás, keď sme vznikali v skrytosti (porov. Ž 139 (138),13.15-16), a naplnení nesmiernou radosťou voláme: "Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne, všetky tvoje diela sú hodny obdivu a ja to veľmi dobre viem" (Ž 139 (138),14). Naozaj, "tento smrteľný život je napriek svojim útrapám a nepreskúmaným tajomstvám, napriek svojim utrpeniam a osudovej pominuteľnosti, krásnou skutočnosťou, stále novým, dojemným zázrakom, udalosťou hodnou toho, aby sme ju ospevovali s radosťou a velebením".110 Ba čo viac, človek a jeho život javia sa nám nielen ako jeden z najúžasnejších zázrakov stvorenia: Boh totiž obdaril človeka božskou dôstojnosťou (porov. Ž 8,6-7). V každom dieťati, ktoré sa rodí a v každom človeku, ktorý žije alebo umiera, rozpoznávame obraz Božej slávy: túto slávu zvelebujeme v každom človeku, v znamení živého Boha, v obraze Ježiša Krista.
Sme povolaní vyjadrovať úžas a vďačnosť za život, ktorý sme dostali ako dar, ako aj s radosťou prijímať a odovzdávať Evanjelium života nielen v osobnej a spoločnej modlitbe, ale predovšetkým slávením liturgického roku. Treba tu osobitne pripomenúť sviatosti, ktoré sú účinnými znakmi prítomnosti a spásonosného pôsobenia Krista Pána v kresťanskom živote: dávajú ľuďom účasť na Božom živote, zabezpečujú im potrebnú duchovnú energiu, aby mohli uskutočňovať plný a pravý zmysel života, utrpenia a smrti. Vďaka opätovnému objaveniu autentického významu obradov a ich patričnému doceneniu, budú môcť liturgické slávenia, najmä sviatostné, stále lepšie vyjadrovať plnosť pravdy o zrodení, živote, utrpení a smrti, a tak pomáhať ľuďom prežívať tieto skutočnosti ako účasť na veľkonočnom tajomstve zomrelého a zmŕtvychvstalého Krista.
85. Keď oslavujeme a ohlasujeme Evanjelium života, treba vedieť doceniť a využiť aj gestá a symboly, ktorých je v rôznych kultúrnych tradíciách a ľudových zvykoch tak veľa. Sú to prejavy a formy dorozumievania sa ľudí, ktorí v rôznych krajinách a kultúrach pomocou nich vyjadrujú radosť zo zrodu nového života, úctu k nemu a ochotu chrániť každú ľudskú existenciu, starosť o trpiaceho a núdzneho, blízkosť so starým a umierajúcim človekom, spolucítenie v smútku, nádej a túžbu po mesmrteľnosti.
V tejto veci nadväzujem na radu kardinálov, zhromaždených na konzistóriu v roku 1991, a navrhujem, aby sa každoročne vo všetkých krajinách slávil Deň života, ako sa tak už deje z iniciatívy niektorých biskupských konferencií. Je potrebné, aby takýto deň bol pripravený a aby sa slávil za činnej účasti všetkých členov miestnej Cirkvi. Jeho základným cieľom je vzbudzovať v ľudských svedomiach, v rodinách, v Cirkvi i vo svetskej spoločnosti citlivosť na zmysel a hodnotu ľudského života v každom momente a za akýchkoľvek podmienok: predovšetkým treba poukazovať na to, akým veľkým zlom je potrat a eutanázia, ale nezabúdať ani na iné momenty a aspekty života, ktoré treba zakaždým starostlivo zvážiť v kontexte meniacej sa historickej situácie.
86. Logika duchovného kultu, príjemnému Bohu (porov. Rim 12,1), si vyžaduje, aby sa slávenie Evanjelia života uskutočňovalo predovšetkým v každodennom živote a vyjadrovalo sa láskou k druhým a sebadarovaním. Takto sa celé naše jestvovanie bude stávať autentickým a zodpovedným prijímaním daru života a úprimnou a vďačnou oslavou Boha, ktorý nám dal tento dar. A práve toto všetko sa uskutočňuje v toľkých skutkoch obety, často nenápadných a skrytých, ktoré konajú muži i ženy, deti i dospelí, mladí i starší, zdraví i chorí.
V takomto kontexte, bohatom na ľudské hodnoty a na lásku, rodia sa hrdinské činy. Sú najslávnostnejším vyjadrením Evanjelia života, pretože ho ohlasujú úplným sebadarovaním; sú chvályhodným prejavom najväčšej lásky, ktorá káže dať za milovanú osobu život (porov. Jn 15,13); sú účasťou na tajomstve kríža, v ktorom Ježiš zjavuje, akú veľkú hodnotu má pre neho život každého človeka a ako sa uskutočňuje nezištným sebadarovaním. Okrem všeobecne známych skutočností jestvuje ešte heroizmus všedného dňa, ktorý sa skladá z malých či veľkých nezištných skutkov, ktoré posilňujú autentickú kultúru života. Medzi týmito skutkami osobitné uznanie si zasluhuje darovanie orgánov, v zhode s etickými požiadavkami, za cieľom záchrany zdravia, ba života chorým, zbavených často akejkoľvek nádeje.
Tento heroizmus všedného dňa zahŕňa mlčanlivé, ale neobyčajne plodné a výrečné svedectvo "všetkých tých hrdinských matiek, ktoré sa bezo zvyšku obetujú pre svoju rodinu, ktoré trpia, aby priviedli deti na svet a potom sú pripravené podstúpiť akúkoľvek námahu, prinášať akékoľvek obety, aby týmto deťom odovzdali všetko, čo majú v sebe najlepšie".111 Keď si v živote spĺňajú svoje poslanie, "nie vždy tieto hrdinské matky nachádzajú v svojom prostredí oporu. Práve naopak, modely civilizácie, ako ich často podporujú a propagujú komunikatívne prostriedky, sú neprajné voči materstvu. V mene pokroku a modernosti predkladajú sa hodnoty ako vernosť, čistota, obeta, ktorými sa i naďalej vyznačujú zástupy kresťanských matiek a snúbeníc, ako zastaralé. (...) Ďakujeme vám, hrdinské matky, za vašu lásku, ktorú nemožno ničím utlmiť a ubiť! Ďakujeme za obetu vášho života. (...) Kristus vám vo veľkonočnom tajomstve dáva taký dar, aký ste obetovali vy jemu. On má totiž moc vrátiť vám život, ktorý ste mu priniesli ako obetu".112
"Bratia moji, čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky?" (Jak 2,14): slúžiť Evanjeliu života
87. Ochrana a podpora ľudského života je prejavom účasti na kráľovskom poslaní Krista, a preto má mať charakter služby lásky, ktorá sa vyjadruje osobným svedectvom, rôznymi formami volontariátu, spoločenskej aktivity i politického zaangažovania. Je to potreba mimoriadne naliehavá v prítomnej chvíli, keď "kultúra smrti" tak agresívne napáda "kultúru života" a často sa zdá, že má nad ňou prevahu. Predovšetkým je to však potreba, zrodená z viery, "činnej skrze lásku" (Gal 5,6), ako to pripomína List sv. Jakuba: "Bratia moji, čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky? Môže ho taká viera spasiť? Ak je brat alebo sestra bez šiat a chýba im každodenná obživa a niekto z vás by im povedal: «Choďte v pokoji! Zohrejte sa a najedzte sa!», ale nedali by ste im, čo potrebujú pre telo, čo to osoží?! Tak aj viera: ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva" (2,14-17).
V službe lásky nás má oživovať a charakterizovať takýto postoj: musíme prejaviť starostlivosť o blížneho ako o osobu, ktorú nám Boh zveril na zodpovednosť. Ako Ježišovi učeníci sme povolaní stať sa blížnymi každého človeka (porov. Lk 10,29-37), pričom osobitnú pozornosť venujeme chudobným, osamoteným a núdznym. Práve pomocou, ktorú preukážeme hladnému, smädnému, nahému, chorému, uväznenému, cudzincovi a tiež nenarodenému dieťaťu, alebo trpiacemu či zomierajúcemu starcovi - umožňuje sa nám slúžiť Ježišovi, ktorý sám povedal: "Čo ste urobili jednému z mojich najmenších bratov, mne ste urobili" (Mt 25,40). Preto musíme uznať, že aj na nás sa vzťahuje výzva a súd, obsiahnutý v stále aktuálnych slovách sv. Jána Zlatoústeho: "Chceš si uctiť Kristovo telo? Nepohŕdaj ním, keď ho zbadáš nahé. Nevzdávaj mu česť v chráme, odenému v hodvábe, aby si ním potom pohrdol za bránou, kde trpí zimou a nahotou".113
Služba lásky vzhľadom na život musí zahŕňať všetko a všetkých: nemôže pripustiť jednostrannnosť a diskrimináciu, lebo ľudský život je posvätný a nenarušiteľný v každej svojej fáze a v každej situácii; je nedeliteľným dobrom. Treba sa preto "starať o celý život a o život všetkých". Potrebné je teda ísť ešte hlbšie, až ku koreňom života a lásky.
Práve takáto hlboká láska ku každému človeku dala vznik mimoriadne bohatým dejinám charitatívnej činnosti, ktorá sa rozvíjala celé stáročia a vďaka ktorej sa v živote Cirkvi a spoločnosti objavili početné štruktúry, slúžiace životu. Vzbudzujú obdiv každého pozorovateľa, zbaveného predsudkov. Každé kresťanské spoločenstvo, preniknuté stále živým pocitom zodpovednosti, má písať ďalšie stránky týchto dejín rôznorodou pastoračnou a spoločenskou činnosťou.V tomto duchu treba diskrétne a účinne "sprevádzať rodiaci sa život", venujúc osobitnú starostlivosť matkám, ktoré sa neboja priviesť na svet dieťa a vychovávať ho aj bez účasti otca. Podobnú starostlivosť treba preukázať životu trpiacich a osamotených, najmä v jeho záverečných fázach.
88. Všetko toto si vyžaduje podujať sa na trpezlivú a odvážnu výchovnú činnosť, ktorá by povzbudila všetkých a každého jedného niesť bremená iných (porov. Gal 6,2); vyžaduje si neustálu starostlivosť o povolania pre službu, najmä spomedzi mladých, ako aj realizáciu konkrétnych projektov a iniciatív, ktoré by boli trvalé a inšpirované evanjeliovým duchom.
Jestvujú mnohé a rôznorodé metódy tejto práce, ktoré treba uplatňovať kvalifikovane a s hlbokým zaangažovaním. Rodiacemu sa životu slúžia strediská pre šírenie prirodzených metód regulácie pôrodnosti: treba ich rozvíjať, pretože účinne pomáhajú pri uplatňovaní zásad zodpovedného rodičovstva, vďaka ktorému každá osoba, počnúc dieťaťom, sa uznáva a rešpektuje pre ňu samu, avšak kritériom každého rozhodnutia je nezištné sebadarovanie. Aj pracovníci manželského a rodinného poradenstva, ktorí spĺňajú svoje poslanie poradenstva a prevencie, pričom sa riadia antropológiou, zhodnou s kresťanským pohľadom na osobu, manželstvo a pohlavnosť, robia cennú službu všetkým rodinám, keď im pomáhajú nanovo objaviť zmysel života a lásky, podporujú a sprevádzajú ich v uskutočňovaní ich poslania "svätyne života". Rodiacemu sa životu slúžia aj strediská pomoci životu a domy starostlivosti o život. Vďaka ich činnosti mnohé slobodné matky a manželské páry v ťažkej situácii nachádzajú tu znovu motiváciu i potrebnú pomoc a oporu pri prekonávaní problémov a strachu, spojenom s prijatím počatého či novonarodeného života.
Zoči-voči rôznym životným ťažkostiam, úchylkám, chorobám a odvrhnutiu zo strany spoločnosti aj iné metódy činnosti - ako terapeutické spoločenstvá pre narkomanov, strediská starostlivosti o neplnoletých alebo duševne chorých, strediská pre liečenie a starostlivosť o chorých na AIDS, spolky na pomoc najmä telesne postihnutým - sú výrečným príkladom toho, čo dokáže urobiť kresťanská láska, aby každému prinavrátila nádej a vytvorila konkrétne možnosti pre život.
Keď sa však pozemský život človeka blíži ku koncu, je ešte láska, ktorá dokáže nájsť najvhodnejší spôsob, ako zaistiť starším osobám, najmä keď už nie sú sebestačné, ako aj chorým v takzvanej poslednej fáze života opravdivú humanitnú pomoc a primerane uspokojiť ich potreby a predovšetkým zmierňovať ich úzkosti a pocit osamotenosti. V týchto prípadoch je nenahraditeľná úloha rodiny, ale tieto osoby môžu nájsť veľkú pomoc v štruktúrach sociálnej starostlivosti a keď je to nutné, aj v paliatívnych kúrach; využívajú pritom príslušné zdravotnícke a sociálne služby, ktoré sa im poskytujú tak na miestach organizovanej starostlivosti, ako aj doma.
Znovu treba venovať osobitnú pozornosť úlohe nemocníc, kliník a liečebných domov. Ich pravá totožnosť nespočíva len v tom, že sú zariadeniami, v ktorých sa venuje starostlivosť chorým a umierajúcim, ale predovšetkým v tom, že si v nich možno uvedomiť a prežiť pravý kresťanský zmysel choroby, utrpenia a smrti. Táto identita by mala byť osobitne výrazná v zariadeniach, ktoré vedú rehole, alebo sú nejakým iným spôsobom zviazané s Cirkvou.
89. Takéto zariadenia a miesta slúžiace životu a všetky ostatné formy pomoci a solidarity, ktoré sa v určitých situáciách javia ako okamžite potrebné, musia viesť nezištne zaangažované osoby, ktoré si hlboko uvedomujú, aký rozhodujúci význam má Evanjelium života pre dobro jednotlivca a spoločnosti.
Osobitnú zodpovednosť má zdravotnícky personál: lekári, farmaceuti, ošetrovateľky a ošetrovatelia, kapláni, rehoľníci a rehoľníčky, administratívni pracovníci a dobrovoľníci. Ich profesia im káže chrániť ľudský život a a slúžiť mu.
V dnešnom kultúrnom a spoločenskom kontexte, v ktorom lekárska veda a lekárske umenie akoby strácali svoj pôvodný vnútorný etický rozmer, často sú silno pokúšané manipulovať životom, alebo priamo spôsobovať smrť. Vzhľadom na toto pokušenie nesmierne vzrastá ich zodpovednosť, ktorá má svoj najhlbší zdroj a najsilnejšiu oporu v nevyhnutnom vnútornom etickom rozmere lekárskej profesie, o čom svedčí starobylá, ale stále aktuálna Hippokratova prísaha, podľa ktorej je každý lekár povinný preukazovať najvyššiu úctu ľudskému životu a jeho posvätnosti.
Absolútne rešpektovanie každého nevinného ľudského života vyžaduje si aj využívať právo námietok svedomia vzhľadom na umelý potrat a eutanáziu. "Usmrtenie" nikdy nemožno považovať za liečebný úkon, ani vtedy, keď jeho jediným zámerom je splniť žiadosť pacienta: je to skôr sprenevera lekárskemu povolaniu, ktoré možno definovať ako vrúcne a rozhodné "áno" životu. Aj v oblasti biolekárskych výskumov, ktorá fascinuje a sľubuje veľké objavy pre dobro ľudstva, treba sa stále vyhýbať bádaniu, pokusom a aplikáciám, ktoré znevažujú nenarušiteľnosť ľudského bytia, a tak prestávajú slúžiť človeku: hoci mu zdanlivo pomáhajú, v skutočnosti sú namierené proti nemu.
90. Osobitnú úlohu zohrávajú osoby zaangažované do volontariátu: prinášajú cenný vklad do služby životu, keď dokážu spojiť svoju odbornú kvalifikáciu s veľkodušnou a nezištnou láskou. Evanjelium života ich podnecuje, aby postoj obyčajnej filantrópie pozvdvihli na úroveň Kristovej lásky; aby si každý deň, napriek námahám a únavám, obnovovali vedomie dôstojnosti každého človeka; aby sa snažili odkrývať potreby ľudí a ak je to potrebné, hľadať nové cesty tam, kde sú naliehavejšie potreby a kde sa venuje menšia pozornosť a pomoc.
Dôsledný realizmus lásky káže slúžiť Evanjeliu života aj rôznymi formami sociálnej činnosti a politickej zaangažovanosti, spočívajúcich v ohlasovaní a obrane hodnoty života v dnešnej, stále zložitejšej a pluralistickejšej spoločnosti. Jednotlivci, rodiny, skupiny i združenia sú zodpovedné - hoci z odlišného titulu a rôznym spôsobom - za túto sociálnu činnosť a za vypracovanie projektov v oblasti kultúry, hospodárstva, politiky a zákonodarstva; keď sa budú riadiť rešpektovaním všetkých a logikou demokratického spolunažívania, pričinia sa o vybudovanie spoločnosti, ktorá uznáva a chráni dôstojnosť každej osoby, ako aj chráni a podporuje život všetkých.
Je to úloha, ktorá spočíva predovšetkým na zodpovedných za verejné veci. Ako povolaní do služby človeku a spoločnému dobru majú povinnosť odvážne sa vyslovovať za život, najmä vo sfére právnych nariadení. V demokratickom systéme, kde sa zákony a rozhodnutia tvoria na základe súhlasu mnohých občanov, vo vedomí osôb, ktoré sú vykonávateľmi moci, môže byť oslabený pocit osobnej zodpovednosti. Nikto sa jej však nemôže zbaviť, najmä keď zastáva funkciu v oblasti zákonodarstva alebo správy; pred Bohom, pred vlastným svedomím a pred celou spoločnosťou sa bude musieť zodpovedať za prípadné rozhodnutia, ktoré sa protivia skutočnému spoločnému dobru. I keď právo nie je jediným nástrojom obrany ľudského života, zohráva veľmi dôležitú, niekedy rozhodujúcu úlohu v procese vytvárania určitého zmýšľania a určitých mravov. Ešte raz opakujem, že norma, ktorá narúša prirodzené právo nevinného človeka na život, je nespravodlivá a ako taká nemôže mať hodnotu zákona. Preto znovu dôrazne apelujem na všetkých politikov, aby nevydávali zákony, ktoré neuznávajú dôstojnosť osoby, čím ohrozujú samotné korene spolunažívania v spoločnosti.
Cirkev vie, že v kontexte pluralistických demokracií, v ktorých koexistujú silné kultúrne prúdy rôznej orientácie, je ťažké zabezpečiť účinnú právnu obranu životu. Je však presvedčená, že hlas morálnej pravdy zaznieva v hĺbke každého svedomia, a preto povzbudzuje politikov, predovšetkým kresťanských, aby sa neznechucovali a robili rozhodnutia, ktoré zohľadňujú konkrétne možnosti, vedú k prinavráteniu správneho poriadku uznaním a podporovaním hodnoty života. V tomto kontexte treba podčiarknuť, že nestačí len zamedziť hanebné zákony. Treba odstrániť aj príčiny, ktoré vyvolávajú útoky na život, predovšetkým zaistením patričnej pomoci rodine a materstvu: rodinná politika má byť pilierom a motorom celej sociálnej politiky. Preto sa treba podujímať na sociálne a zákonodárne iniciatívy, ktoré by boli schopné zaistiť podmienky autentickej slobody v rozhodovaniach, týkajúcich sa rodičovstva; nutné je tiež opierať sa o nové politické zásady v oblasti práce, rozvoja miest, bytovej výstavby a služieb tak, aby bolo možné zladiť pracovný rytmus s rytmom rodinného života, ako aj zaistiť skutočnú starostlivosť deťom a starým ľuďom.
91. Dôležitou oblasťou politiky, zasadzujúcej sa za život, je v súčasnosti oblasť demografickej problematiky. Je zaiste povinnosťou verejnej správy "usmerňovať demografiu obyvateľstva",114 ale tieto iniciatívy musia predpokladať a rešpektovať prvotnú a neodcudziteľnú zodpovednosť manželov a rodín a nemôžu sa utiekať k metódam, ktoré nerešpektujú dôstojnosť osoby a jej základné práva, najmä právo každej nevinnej ľudskej bytosti na život. Je preto morálne neprípustná taká politika regulácie pôrodnosti, ktorá povzbudzuje alebo dokonca donucuje používať antikoncepčné prostriedky, robiť sterilizáciu a potrat.
Demografickú otázku treba riešiť úplne inými cestami: vlády a rôzne medzinárodné inštitúcie majú sa predovšetkým usilovať vytvárať také ekonomické, sociálne, zdravotnícke a kultúrne podmienky, ktoré by umanželom umožnili rozhodovať sa ohľadom plodenia s úplnou slobodou; mali by vynakladať aj úsilie "vytvárať viac prostriedkov a spravodlivejšie rozdeľovať bohatstvo - dať všetkým rovnakú účasť na užívaní dobier stvorenia. Treba hľadať riešenia na celosvetovej úrovni, vytvoriť opravdivú ekonómiu spoločenstva a spoluúčasti na dobrách tak na medzinárodnej, ako aj na národnej úrovni".115 Je to jediná cesta, ktorá rešpektuje dôstojnosť osôb a rodín, ako aj autentické kultúrne dedičstvo národov.
Služba Evanjeliu života je teda rozsiahla a zložitá. Stále jasnejšie si uvedomujeme, že vytvára vzácne možnosti konkrétnej spolupráce s bratmi iných cirkví a cirkevných spoločenstiev v línii činného ekumenizmu, ku ktorému nás dôrazne vyzýva II. vatikánsky koncil.116 Táto oblasť sa zároveň javí ako priestor, ktorý nám ponúka Prozreteľnosť na dialóg a spoluprácu s vyznávačmi iných náboženstiev a so všetkými ľuďmi dobrej vôle: obrana a podpora života nie je monopolom nikoho, ale je úlohou a zodpovednosťou všetkých. Výzva, pred ktorou stojíme na prahu tretieho tisícročia, je náročná: len zosúladenou spoluprácou všetkých, ktorí veria v hodnotu života, bude možné zabrániť pádu civilizácie a jeho nedoziernych dôsledkov.
"Hľa, Pánovým dedičným darom sú synovia, jeho odmenou je plod lona" (Ž 127 (126),3): rodina ako "svätyňa života"
92. V lone "ľudu života a pre život" najdôležitejšia zodpovednosť spočíva na rodine: táto zodpovednosť vyplýva zo samotnej povahy rodiny - ako spoločenstva života lásky, založenom na manželstve - a z jej poslania "strážiť, zjavovať a odovzdávať lásku".117 Ide tu o lásku samého Boha, ktorého spolupracovníkmi a v istom zmysle interprétmi stávajú sa rodičia, keď odovzdávajú život a vychovávajú ho v zhode s jeho otcovským zámerom.118 Je to teda láska, ktorá sa stáva nezištným darom, prijatím a obetovaním: v rodine je každý prijatý, ctený a rešpektovaný, lebo je osobou, a keď niekto viac potrebuje pomoc, dostane sa mu pozornejšej a intenzívnejšej starostlivosti.
Rodina je povolaná spĺňať svoje úlohy počas celého života svojich členov, od narodenia až do smrti. Je opravdivou "svätyňou života (...), miestom, na ktorom môže byť život, dar Boha, správne prijatý a chránený pred mnohými útokmi, akým je vystavený, a môže sa rozvíjať v súlade s požiadavkami pravého ľudského rastu".119 Rodina preto zohráva rozhodujúcu a nezastupiteľnú úlohu v utváraní kultúry života.
Rodina ako domáca cirkev je povolaná ohlasovať Evanjelium života, sláviť ho a slúžiť mu. Je to predovšetkým úlohou manželov, ktorí sú pozvaní stať sa odovzdávateľmi života na základe neustále obnovovaného povedomia významu rodičovstva, chápaného ako dôležitá udalosť, poukazujúca na to, že ľudský život je darom, ktorý prijímame na to, aby sme ho znovu darovali. Keď rodičia plodia nový život, presviedčajú sa, že dieťa, " i keď je ovocím ich vzájomného daru lásky, je zároveň aj darom pre oboch - darom, ktorý pramení z daru".120
Rodina spĺňa svoje poslanie ohlasovania Evanjelia života predovšetkým výchovou detí. Slovom i príkladom, každodennými kontaktmi a rozhodnutiami, konkrétnymi prejavmi a znakmi rodičia učia svoje deti autentickej slobode, ktorá sa uskutočňuje nezištným sebadarovaním a rozvíja v nich úctu k druhým, zmysel pre spravodlivosť, postoj srdečného prijímania druhých, dialógu, obetavej služby a solidarity, ako aj všetkým ostatným hodnotám, ktoré pomáhajú prijímať život ako dar. Výchovné úsilie kresťanských rodičov má slúžiť rastu viery detí a pomáhať im spĺňať povolanie, ktoré dostali od Boha. V rámci svojho výchovného poslania rodičia majú slovom i príkladom naučiť deti pravému zmyslu utrpenia a smrti: dokážu to, ak sami budú vo svojom okolí vnímať všetky formy utrpenia, ale najmä tým, že dokážu prejaviť srdečnosť, starostlivosť a spolucítenie chorým a starším osobám vo vlastnej rodine.
93. Rodina okrem toho slávi Evanjelium života každodennou osobnou i rodinnou modlitbou: chváli v nej Boha a ďakuje mu za dar života, prosí o svetlo a silu čeliť ťažkostiam a utrpeniam, nikdy nestrácajúc nádej. Všetkým ostatným prejavom kultu a modlitby však dáva zmysel tá forma slávenia, ktorá sa vyjadruje každodenným životom rodiny, keď jeho obsahom je láska a obeta.
Takto sa slávenie premieňa na službu Evanjeliu života, vyjadrenú solidaritou, zakusovanou vo vnútri rodiny i mimo nej ako bdelá a láskyplná starostlivosť, prejavovaná drobnými a nenápadnými každodennými skutkami. Zvlášť výrečným znakom solidarity medzi rodinami je adopcia či ochota vziať do starostlivosti deti, ktoré rodičia opustili, alebo ktoré žijú v ťažkých podmienkach. Pravá otcovská a materinská láska je ochotná, nezávisle na zväzkoch krvi a tela, prijať aj deti pochádzajúce z iných rodín a obdarovávať ich všetkým, čo potrebujú na život a plný rozvoj. Medzi rôznymi formami adopcie zasluhuje si naše odporúčanie aj adopcia na diaľku, ktorú možno uprednostniť v prípadoch, keď jediným dôvodom opustenia dieťaťa je krajná chudoba rodiny. Tento spôsob adopcie totiž zabezpečuje rodičom nevyhnutnú pomoc, aby mohli uživiť a vychovať svoje deti, pričom nie je nutné vytrhnúť ich z prirodzeného prostredia.
Solidarita, chápaná ako "pevné a trvalé rozhodnutie angažovať sa pre spoločné dobro",121 musí sa uskutočňovať aj rôznymi formami účasti na spoločenskom a politickom živote. Služba Evanjeliu života spočíva teda aj v tom, že sa rodiny, združovaním v patričných organizáciách, snažia pôsobiť na zákonodarstvo a štátne inštitúcie, aby žiadnou formou nenarušovali právo na život od počatia do prirodzenej smrti, ale aby ho chránili a posilňovali.
94. Osobitné miesto treba priznať starším ľuďom. Zatiaľ čo v niektorých kultúrach osobu v pokročilom veku zapájajú do rodinného života, v ktorom zohráva dôležitú činnú úlohu, v iných kultúrach starého človeka vnímajú ako neužitočnú záťaž a ponechávajú ho na seba samého: v takejto situácii sa ľahko môže zrodiť pokušenie utiekať sa k eutanázii.
Vysúvať starých ľudí na okraj, či priamo ich odmietať je neprípustné. Ich prítomnosť v rodine, alebo aspoň udržiavanie blízkych vzťahov s nimi, keby vzhľadom na nedostatok obývacích priestorov či pre iné príčiny nebola táto prítomnosť možná, má základný význam vo vytváraní klímy vzájomnej výmeny a obohacujúceho dialógu medzi rôznymi generáciami. Je preto nutné zachovávať, alebo kde sa narušila, znovu vziať do úvahy, akúsi "dohodu" medzi generáciami, na základe ktorej rodičia v pokročilom veku, ktorí sa už blížia ku koncu svojej púte, môžu očakávať od detí starostlivosť a solidaritu, akú im sami preukazovali na počiatku ich života: vyžaduje si to poslušnosť Božiemu prikázaniu ctiť si otca a matku (porov. Ex 20,12; Lv 19,3). Ale to nie je všetko. Starý človek nie je len "predmetom" starostlivosti a služby. Aj on môže prinášať cenný vklad do služby Evanjeliu života. Môže a má využívať bohaté skúsenosti, ktoré získal počas svojho života a odovzdávať múdrosť, svedčiť o nádeji a láske.
I keď je pravda, že "budúcnosť ľudstva prechádza cez rodinu",122 treba priznať, že v súčasných spoločenských, hospodárskych a kultúrnych podmienkach stávajú sa úlohy rodiny v službe životu stále ťažšími a namáhavejšími. Aby si rodina mohla splniť svoje povolanie "svätyne života" a bunky spoločnosti, ktorá miluje a prijíma život, je nutné a naliehavé zaistiť jej pomoc a podporu. Spoločnosť a štát majú zabezpečiť nutnú pomoc, aj ekonomickú, aby si rodiny mohli riešiť svoje problémy čo najľudskejším spôsobom. Cirkev má zo svojej strany neúnavne rozvíjať pastoráciu rodín, ktorá by každú rodinu viedla k tomu, aby s radosťou a odvahou objavovala a prežívala poslanie, vyplývajúce z Evanjelia života.
"Žite ako deti svetla!" (Ef 5,8): potreba hlbokej obnovy kultúry
95. "Žite ako deti svetla! (...) Skúmajte, čo sa páči Pánovi a nemajte účasť na jalových skutkoch tmy" (Ef 5,8.10-11). V súčasnej spoločenskej situácii, poznačenej dramatickým bojom medzi "kultúrou života" a "kultúrou smrti", treba si vypestovať silný kritický zmysel, ktorý by umožnil rozlišovať pravé hodnoty a autentické potreby.
Potrebná je všeobecná mobilizácia svedomí a spoločné etické úsilie, aby sa uskutočnila veľká stratégia obrany života. Všetci spoločne musíme budovať novú kultúru života: novú, to znamená schopnú podujímať sa a riešiť dnešné, predtým neznáme problémy, spojené s ľudských životom; novú aj v tom zmysle, že by ju mali rozhodnejšie a aktívnejšie prijať všetci kresťania; mala by byť tiež schopná podnecovať k solídnej a odvážnej kultúrnej konfrontácii so všetkými. Naliehavá potreba takejto obnovy kultúry vyplýva z historickej situácie, v akej práve žijeme, ale má korene najmä v samotnom evanjeliovom poslaní, zverenom Cirkvi. Evanjelium má totiž tendenciu "premieňať zvnútra, tvoriť novú ľudskosť";123 je ako kvas, ktorý prekvasuje celé cesto (porov. Mt 13,33), a preto má prenikať všetky kultúry a zvnútra ich oživovať,124 aby vyjadrovali celú pravdu o človeku a jeho živote.
Treba začať obnovou kultúry života vo vnútri samotných kresťanských spoločenstiev. Príliš často veriaci ľudia, dokonca tí, čo sa aktívne zúčastňujú na živote Cirkvi, podliehajú tendencii oddeľovať kresťanskú vieru od jej etických požiadaviek, týkajúcich sa života, čo vedie k mravnému subjektivizmu a k istým neprípustným spôsobom konania. Musíme si preto jasne a odvážne položiť otázku, aká kultúra života je dnes rozšírená medzi jednotlivými kresťanmi, rodinami, zoskupeniami veriacich a spoločenstvami v našich diecézach. Rovnako jasne a rozhodne si musíme určiť činnosti, na ktoré sa máme podujať, aby sme slúžili životu vo svetle úplnej pravdy o ňom. Zároveň máme napomáhať vážny a hlboký dialóg so všetkými, aj neveriacimi, o základných problémoch ľudského života a viesť ho na miestach intelektuálnej tvorivosti, v rôznych profesionálnych prostrediach, ako aj, kde sa odohráva každodenný život nás všetkých.
96. Prvým a základným krokom v smere tejto obnovy kultúry je formovať svedomia a robiť ich citlivými na nezmerateľnú a nenarušiteľnú hodnotu každého ľudského života. Najväčšiu dôležitosť má znovu si uvedomiť jestvujúci hlboký súvis medzi životom a slobodou. Sú to neoddeliteľné dobrá: narušenie jedného z nich vedie k narušeniu aj toho druhého. Niet pravej slobody tam, kde sa neprijíma a nemiluje život; plnosť života je možná len v slobode. Obidve tieto skutočnosti majú ešte prirodzený a osobitný aspekt, ktorý ich nerozlučne spája - povolanie k láske. Táto láska, chápaná ako nezištné sebadarovanie,125 je najopravdivejším zmyslom života a ľudskej slobody.
Rovnako rozhodujúci význam pre formáciu svedomia má znovuodhalenie konštitutívneho súvisu, ktorý spája slobodu s pravdou. Ako som už veľakrát povedal, oddelenie slobody od objektívnej pravdy znemožňuje postaviť ľudské práva na solídny racionálny základ a vytvára situáciu, v ktorej môže v spoločnosti zavládnuť anarchická svojvoľnosť jednotlivcov alebo zabíjajúci totalitarizmus moci.126
Ďalej je nutné, aby človek uznal svoju prvotnú a nepopierateľnú situáciu stvorenia, ktoré prijíma jestvovanie i život od Boha ako dar a úlohu: len keď prijme túto prirodzenú závislosť vlastného bytia, môže človek plne realizovať svoj život a slobodu a zároveň si hlboko vážiť život a slobodu inej osoby. Predovšetkým tu sa stáva jasným, že "osou každej kultúry je postoj človeka k najväčšiemu tajomstvu: k tajomstvu Boha".127 Keď Boha odmieta a žije tak, akoby nejestvoval, alebo nerešpektuje jeho prikázania, ľahko bude odmietať alebo podrývať dôstojnosť ľudskej osoby a nenarušiteľnosť jej života.
97. S formáciou svedomia sa úzko spája výchovné pôsobenie, ktoré pomáha človeku stávať sa stále viac človekom, vedie ho k stále hlbšiemu pochopeniu pravdy, formuje v ňom stále väčšiu úctu k životu, vychováva ho k správnym medziosobným vzťahom.
Osobitne treba vštepovať úctu k hodnote života, a to počínajúc od samých jeho koreňov. Je klamlivé presvedčenie, že možno budovať opravdivú kultúru ľudského života bez toho, že by sme pritom pomáhali mladým v chápaní a prežívaní pohlavnosti, lásky a života v súlade s ich pravým významom a v ich vzájomnej úzkej závislosti. Pohlavnosť je bohatstvom celého človeka, "ktoré robí zjavným svoj hlboký význam tým, že privádza osobu k sebadarovaniu sa z lásky".128 Banalizovanie pohlavnosti je jedným z hlavných činiteľov, ktoré spôsobujú pohŕdanie vznikajúcim životom: len pravá láska dokáže strážiť život. Nemožno sa preto vyhýbať povinnosti zabezpečiť najmä mladšej i staršej mládeži autentickú výchovu k pohlavnosti a láske, formáciu, ktorá by obsahovala výchovu k čistote ako k čnosti, ktorá napomáha dosiahnutie osobnej dozretosti a uschopňuje ctiť si "snubný" význam tela.
Výchova k životu obsahuje aj formáciu manželov k zodpovednému rodičovstvu. V súlade so svojím pravým významom si vyžaduje, aby manželia boli poslušní Božej výzve a konali ako verní interpréti jeho plánu: deje sa tak vtedy, keď sa rozhodujú veľkodušne otvoriť svoju rodinu novému životu a keď zachovávajú postoj služby životu aj vtedy, keď sa z vážnych príčin, v súlade s mravným zákonom, rozhodnú dočasne alebo na neurčitý čas vyhýbať sa novým narodeniam. Morálny zákon ich v každom prípade zaväzuje ovládať svoje inštintívne sklony a vášne a rešpektovať biologické zákony, ktoré sú do nich vpísané. Práve toto rešpektovanie ich oprávňuje, aby v duchu služby zodpovednému rodičovstvu, užívali prirodzené metódy regulácie plodnosti. Z vedeckého hľadiska sú stále presnejšie a vytvárajú konkrétne možnosti rozhodnutí v súlade s mravnými hodnotami. Svedomité zhodnotenie dosiahnutých výsledkov na tomto poli malo by prekonať ešte stále rozšírené predsudky a presvedčiť manželov, ako aj pracovníkov zdravotníckych a sociálnych služieb o potrebe správnej formácie v tejto oblasti. Cirkev je vďačná tým, ktorí za cenu osobných odriekaní a obiet, často nedocenených, zaoberajú sa hľadaním a šírením takýchto metód, a tým samým sa usilujú vychovávať k hodnote, ktorá je základom ich používania.
Dielo výchovy nemôže sa vyhýbať uvažovaniu o utrpení a smrti. Každý človek ich totiž skusuje, a je zbytočné a mýlne mlčať o nich alebo nebrať ich do úvahy. Treba skôr každému pomôcť pochopiť ich hlboké tajomstvo, skryté v tejto ťažkej, konkrétnej skutočnosti. Aj bolesť a utrpenie majú zmysel a hodnotu, keď ich prežívame v úzkom spojení s prijatou a odovzdanou láskou. V tejto perspektíve som si prial, aby sa každoročne slávil Svetový deň chorých, aby sa tak podčiarkol "spásonosný charakter obetovaného utrpenia, ktoré, ak sa prežíva s Kristom, patrí k podstate vykúpenia".129 Napokon i smrť je niečo úplne iné než skúsenosť beznádeje: je bránou jestvovania, otvorenou do večnosti, a pre tých, čo ju prežívajú s Kristom, je účasťou na tajomstve jeho smrti a zmŕtvychvstania.
98. Kvôli zhrnutiu môžeme povedať, že predpokladaná kultúrna obnova bude si od každého vyžadovať odvážne prijatie nového životného štýlu, ktorého vyjadrením je stavať konkrétne rozhodnutia - na osobnej, rodinnej, spoločenskej i medzinárodnej úrovni - na správnej hierarchii hodnôt: na primáte "byť" nad "mať"130 a osoby nad vecou.131 Tento obnovený štýl života si vyžaduje aj zmenu postoja - z ľahostajnosti k záujmu o druhého človeka, ako aj z odmietania človeka k jeho prijatiu; tí druhí nie sú konkurentmi, pred ktorými sa treba brániť, ale bratmi a sestrami, ktorí si zasluhujú solidaritu a lásku a obohacujú nás už samotnou svojou prítomnosťou.
Nikto si nemá myslieť, že môže zostať mimo tejto mobilizácie za novú kultúru života: všetci tu majú zohrávať dôležitú úlohu. Popri rodine zvášť vzácnu úlohu tu spĺňajú učitelia a vychovávatelia. Od nich záleží vo veľkej miere, či mladí, vychovaní k pravej slobode, dokážu si zachovať a okolo seba šíriť životné ideály a formovať si v sebe postoj úcty a služby každej osobe, v rodine i v spoločnosti.
Aj intelektuáli môžu veľa urobiť pri budovaní novej kultúry ľudského života. Osobitnú úlohu tu majú katolícki intelektuáli, povolaní k aktívnej prítomnosti na miestach, kde sa tvorí kultúra, v školách a na univerzitách, v strediskách vedeckého a technického výskumu, na poli umeleckej tvorby a humanitnej reflexie. Keď pre svoje myslenie a konanie načerpajú energiu z čistých prameňov evanjelia, majú sa angažovať v službe novej kultúry života, svojimi solídnymi a fundovanými príspevkami, ktoré si zaslužia úctu a záujem všetkých. Práve v tejto perspektíve som ustanovil Pápežskú akadémiu "za život", úlohou ktorej je "štúdium základných problémov z oblasti medicíny a práva, ktoré súvisia s napomáhaním a obranou života, najmä v ich bezprostrednom vzťahu s kresťanskou morálkou, s usmerneniami Učiteľského úradu Cirkvi, a takisto šírenie poznania a formácia v tejto oblasti".132 Osobitný vklad mali by tu prinášať univerzity, najmä katolícke, ako aj strediská, inštitúty a špeciálne komisie bioetiky.
Veľkú a vážnu zodpovednosť majú pracovníci komunikatívnych prostriedkov: majú sa pričiňovať, aby to, čo takým účinným spôsobom komunikujú, slúžilo kultúre života. Majú teda prinášať vznešené a ušľachtilé príklady zo života a venovať pozornosť pozitívnym, niekedy až heroickým svedectvám ľudskej lásky; hovoriť s veľkou úctou o hodnotách pohlavnosti a lásky bez zdôrazňovania toho, čo ľudskú dôstojnosť ponižuje a zneucťuje.
Keď interpretujú skutočnosť, majú sa vyhýbať zdôrazňovaniu toho, čo môže vzbudzovať alebo podporovať city či postoje ľahostajnosti, ba pohŕdania voči životu, alebo viesť k jeho odmietaniu. Presným zachovávaním zásady vernosti pravde majú spájať do jedného celku slobodu informácií, úctu ku každej osobe a hlboký zmysel pre ľudskosť.
99. V diele vytvárania novej kultúry, ktorá praje životu, majú zohrávať výnimočnú, a možno i rozhodujúcu úlohu ženy, a to v oblasti myslenia i konania: majú sa stávať podnecovateľkami "nového feminizmu", ktorý nepodlieha pokušeniu nasledovať vzory "maskulinizmu", ale dokáže rozpoznať a vyjadriť autentického génia ženy vo všetkých prejavoch spoločenského života, pričom sa aktívne podiela na prekonaní všetkých foriem diskriminácie, násilia a využívania.
Pripomínam slová záverečného posolstva II. vatikánskeho koncilu a aj ja sa obraciam k ženám s naliehavou výzvou: "Zmierte ľudí so životom!"133 Ste povolané vydávať svedectvo opravdivej lásky - takého sebadarovania a takého prijatia druhého človeka, aké sa osobitným spôsobom uskutočňuje v manželskej jednote, ale ktoré musí byť podstatou každého iného vzťahu medzi osobami. Skúsenosť materstva vo vás zintenzívňuje citlivosť na blížneho, ale zároveň vás poveruje mimoriadnou úlohou: "Materstvo obsahuje v sebe vynikajúce spoločenstvo s tajomstvom života, ktorý sa rozvíja v ženskom lone. (...) Tento dôležitý druh symbiózy s novou ľudskou bytosťou, ktorá sa pozvoľna formuje, utvára v nej duchovný postoj voči človeku - nielen voči vlastnému dieťaťu, ale voči človeku vôbec - ktorý hlboko charakterizuje celú osobnosť ženy."134 Matka totiž prijíma a nosí v sebe druhého človeka, dovoľuje mu rásť a robí mu miesto vo svojom vnútri, rešpektujúc ho v jeho odlišnosti. Vďaka tomu žena chápe a učí iných, že ľudské vzťahy sú autentické, keď sa otvárajú prijatiu druhej osoby, ktorú akceptujeme a milujeme vzhľadom na dôstojnosť, ktorú má zo samotnej skutočnosti, že je osobou, a nie z iných činiteľov, ako napríklad užitočnosť, sila, inteligencia, krása, zdravie. To je najdôležitejšie prispenie, aké Cirkev očakáva od žien. Je to zároveň nenahraditeľný predpoklad pravej obnovy kultúry.
Osobitnú pozornosť chcem venovať vám, ženy, ktoré ste sa dopustili potratu. Cirkev vie, koľko činiteľov mohlo ovplyvniť vaše rozhodnutie, a nepochybuje, že v mnohých prípadoch to bolo bolestné, možno dokonca dramatické rozhodnutie. Pravdepodobne sa rana vo vašich srdciach ešte nezahojila. Veď to, čo sa stalo, bolo a je veľké zlo. Neznechucujte sa však a nestrácajte nádej. Snažte sa skôr túto skúsenosť pochopiť a pravdivo ju interpretovať. S pokorou a dôverou sa otvorte - ak ste tak ešte neurobili - pokániu: Otec každého milosrdenstva čaká na vás, aby vám udelil svoje odpustenie a pokoj vo sviatosti pokánia. Spoznáte, že nič ešte nie je stratené. A budete môcť poprosiť o odpustenie aj svoje dieťa: ono teraz žije v Bohu. Pomocou tých, čo vám priateľsky i kompetentne poradia, budete môcť urobiť svoje bolestné svedectvo jedným z najvýrečnejších argumentov v obrane práva všetkých na život. Vaším zaangažovaním sa za život, ktoré môže byť korunované narodením nových ľudských bytostí a potvrdené prijatím a starostlivosťou o tých, ktorí najviac potrebujú vašu blízkosť, vytvoríte nový spôsob nazerania na život človeka.
100. V tomto veľkom úsilí o novú kultúru života posilňuje nás a oživuje presvedčenie plné nádeje, že Evanjelium života, tak ako Božie kráľovstvo, rastie a vydáva hojné ovocie (porov. Mk 4,26-29). Zaiste je veľká disproporcia medzi mocnými a početnýmmi prostriedkami, akými sú vybavené sily, ktoré pracujú pre "kultúru smrti", a tými, ktorými disponujú obhajcovia "kultúry života a lásky". Vieme však, že môžeme dúfať v pomoc Boha, pre ktorého nie je nič nemožné (porov. Mt 19,26).
S týmto vnútorným presvedčením, poháňaný ustarostenosťou o osud každého človeka, opakujem dnes pred všetkými to, čo som povedal rodinám, ktoré si plnia svoju ťažkú úlohu uprostred hroziacich nebezpečenstiev:135 naliehavo je potrebná veľká modlitba za život, modlitba, ktorá by prenikla celý svet. V rámci osobitných iniciatív, ako aj v každodennej modlitbe každé kresťanské spoločenstvo, každé hnutie a združenie, každá rodina a každý veriaci nech predkladajú vrúcne prosby Bohu, Stvoriteľovi a milovníkovi života. Sám Ježiš nám ukázal, že modlitba a pôst sú najdôležitejšou a najúčinnejšou zbraňou proti silám zla (porov. Mt 4,1-11), a svojich učeníkov poučil, že niektorých zlých duchov možno len takto vyhnať (Mk 9,29). Zmôžme sa teda na pokoru a odvahu modlitby a pôstu, aby sme dosiahli, že by sila, ktorá prichádza zhora, zrúcala múry podvodu a lži, ktoré očiam toľkých našich bratov a sestier zacláňajú pohľad na zvrátenosť činov a zákonov, nepriateľských životu a vzbudila v ich srdciach rozhodnutia a úmysly, inšpirované civilizáciou života a lásky.
"A toto píšeme, aby vaša radosť bola úplná" (1Jn 1,4): Evanjelium života je určené celej ľudskej spoločnosti
101. "Toto píšeme, aby vaša radosť bola úplná" (1Jn 1,4). Zjavenie Evanjelia života udeľuje sa nám ako dobro, ktoré máme odovzdávať všetkým: aby všetci ľudia zotrvávali v spoločenstve s nami a s Najsvätejšou Trojicou (porov. 1Jn 1,3). Ani my by sme nemohli mať úplnú radosť, keby sme si evanjelium nechali len pre seba a neohlasovali ho iným.
Evanjelium života nie je určené len veriacim: je pre všetkých. Otázka života a jeho obrany a podpory nie je výsadou kresťanov. Hoci z viery čerpá mimoriadne svetlo a silu, patrí každému svedomiu, ktoré túži po pravde a ktorému nie sú ľahostajné osudy ľudstva. Život má nepochybne v sebe čosi posvätné a náboženské, ale tento jeho aspekt sa netýka len veriacich: ide totiž o hodnotu, ktorú môže pochopiť každá ľudská bytosť aj vo svetle rozumu, a preto sa nepochybne vzťahuje na všetkých.
Preto konanie, na ktoré sa podujímame ako "ľud života a pre život", si vyžaduje, aby bolo správne pochopené a prijaté so sympatiou. Keď Cirkev tvrdí, že bezpodmienečné rešpektovanie práva na život každej nevinnej osoby - od počatia až po prirodzenú smrť - je jedným z pilierov každej civilizovanej spoločnosti, "chce sa jednoducho pričiňovať o budovanie štátu s ľudskou tvárou. Štátu, ktorý za svoju prvoradú povinnosť považuje brániť základné práva človeka, najmä toho slabšieho".136
Evanjelium života je určené celej ľudskej pospolitosti. Konať v prospech života znamená pričiňovať sa o obnovu spoločnosti budovaním spoločného dobra. Nemožno totiž budovať spoločné dobro, ak sa neuznáva a nechráni právo na život, na ktorom spočívajú a z ktorého vyplývajú všetky ostatné neodcudziteľné práva človeka. Nemôže mať solídny základ spoločnosť, ktorá - i keď hovorí o hodnotách, ako dôstojnosť osoby, spravodlivosť a pokoj - radikálne sama sebe protirečí, keď prijíma a toleruje najrozličnejšie formy ponižovania a narušovania ľudského života, najmä života slabých a vysunutých na okraj. Len úcta k životu môže byť základom a zárukou najcennejších a najpotrebnejších hodnôt, ako je demokracia a pokoj.
Nemôže totiž jestvovať pravá demokracia, ak neuznáva dôstojnosť každého človeka a nerešpektuje jeho práva.
Nemôže jestvovať pravý pokoj, ak nechráni a nenapomáha život, ako to pripomenul pápež Pavol VI.: "Každý priestupok proti životu je útokom na pokoj, najmä ak útočí na mravnosť ľudu (...), zatiaľ čo tam, kde sa práva človeka skutočne rešpektujú, verejne uznávajú a bránia, pokoj sa stáva radostnou a činnou atmosférou spoločenského spolunažívania."137
"Ľud života" sa teší, že sa môže so svojím poslaním deliť s mnohými inými ľuďmi, vďaka čomu čoraz väčší počet sa ich stane "ľudom pre život" a nová kultúra lásky a solidarity môže stále rásť a slúžiť pravému dobru ľudskej spoločnosti.