Caritas e veritas - Láska a pravda

Preklad: Marta Jedličková a kolektív
Text Konferencie biskupov Slovenska, 1995


ÚVOD
1. Evanjelium života sa nachádza v samom srdci posolstva Ježiša Krista. Cirkev ho každodenne s láskou prijíma, aby ho verne a odvážne ohlasovala ako dobrú zvesť ľuďom všetkých čias a kultúr.
Už na úsvite spásy sa správa o narodení Dieťaťa ohlasovala ako radostná zvesť: "Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán" (Lk 2,10-11). Táto "veľká radosť" zaiste vytryskla z narodenia Spasiteľa. Ale Vianoce odhaľujú aj plný zmysel každého ľudského narodenia a mesiášska radosť sa tak javí ako základ a naplnenie radosti z každého dieťaťa, ktoré prichádza na svet (porov. Jn 16,21).
Keď Ježiš predstavuje jadro svojho vykupiteľského poslania, hovorí: "Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie" (Jn 10,10). Skutočne tým myslí onen "nový" a "večný" život, ktorý spočíva v spoločenstve s Otcom a ku ktorému je bez akýchkoľvek zásluh povolaný každý človek v Synovi, prostredníctvom Svätého Ducha Posvätiteľa. Práve v takomto živote naberajú plný význam všetky aspekty a momenty ľudského života.
Neporovnateľná hodnota ľudskej osoby
2. Človek je povolaný k plnosti života, ktorý presahuje rozmery jeho pozemskej existencie, pretože spočíva v účasti na samom živote Boha.
Vznešenosť tohto nadprirodzeného povolania ukazuje veľkosť a nesmiernu hodnotu ľudského života aj v jeho pozemskej fáze. Život v čase je totiž základnou podmienkou, počiatočnou etapou a integrálnou časťou celkového jednotného procesu ľudskej existencie. Tento proces neočakávane a bez akejkoľvek zásluhy človeka prežaruje prísľub a obnovuje dar Božieho života, ktorý sa v plnosti uskutoční vo večnosti (porov. Jn 3,1-2). Toto nadprirodzené povolanie zároveň zdôrazňuje relativitu pozemského života muža a ženy. Nie je totiž "poslednou", ale "predposlednou" skutočnosťou. Je teda posvätnou skutočnosťou, ktorá je nám zverená, aby sme ju chránili so zmyslom pre zodpovednosť a priviedli ju k dokonalosti lásky a k darovaniu seba samých Bohu a bratom.
Cirkev si je vedomá, že toto Evanjelium života, ktoré jej zveril Pán1, vyvoláva živú a vážnu odozvu v srdci každého človeka, tak veriaceho, ako neveriaceho, pretože aj keď nesmierne presahuje jeho očakávania, prekvapujúco s nimi súzvučí. Napriek mnohým ťažkostiam a neistotám každý človek, úprimne otvorený pravde a dobru, môže pomocou svetla rozumu a pod vplyvom tajomného pôsobenia milosti dospieť k tomu, že v prirodzenom zákone, vpísanom do srdca (porov. Rim 2,14-15) spozná posvätnosť ľudského života od počatia až do jeho konca a získa presvedčenie, že každá ľudská bytosť má právo na to, aby sa absolútne rešpektovalo toto jej základné právo. Uznanie tohto práva je základom ľudského spolunažívania, ako aj existencie politického spoločenstva.
Toto právo majú brániť a obhajovať najmä veriaci v Krista, vedomí si úchvatnej pravdy, ktorú pripomenul II. vatikánsky koncil: "Boží Syn sa svojím vtelením istým spôsobom zjednotil s každým človekom."2 V tejto udalosti spásy sa totiž zjavuje ľudstvu nielen bezhraničná láska Boha, ktorý "tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna" (Jn 3,16), ale aj neporovnateľná hodnota každej ľudskej osoby.3
A Cirkev, ktorá do hĺbky skúma tajomstvo vykúpenia, si stále s novým úžasom uvedomuje túto hodnotu a cíti sa byť povolaná hlásať ľuďom všetkých čias toto "evanjelium", prameň nezlomnej nádeje a opravdivej radosti pre každú epochu dejín. Evanjelium lásky Boha k človeku, Evanjelium dôstojnosti osoby a Evanjelium života sú jediným a nerozdielnym evanjeliom.
Práve preto je človek, živý človek, prvou a základnou cestou Cirkvi.4
Nové ohrozenia ľudského života
3. Každý človek je práve na základe tajomstva Božieho Slova, ktoré sa stalo telom (porov. Jn 1,14), zverený materinskej starostlivosti Cirkvi. Preto každé ohrozenie dôstojnosti a života človeka otriasa ju v samom strede, dotýka sa podstaty jej viery vo vykupiteľské vtelenie Božieho Syna a podnecuje ju plniť si poslanie ohlasovať Evanjelium života celému svetu a každému stvoreniu (porov. Mk 16,15).
Toto ohlasovanie sa stáva osobitne naliehavé dnes, keď v nás vyvolávajú strach stále početnejšie a závažnejšie ohrozenia života ľudí a celých národov, najmä života slabých a bezbranných. K dávnym bolestným pohromám biedy, hladu, epidemických chorôb, násilia a vojny pripájajú sa dnes ďalšie v dosiaľ nepoznaných formách a v znepokojujúcich rozmeroch.
Už II. vatikánsky koncil v jednom zo svojich výrokov, ktorý si až dosiaľ zachoval dramatickú aktuálnosť,rozhodne odsúdil mnohé zločiny a útoky proti ľudskému životu. Po tridsiatich rokoch beriem za svoje slová koncilového zhromaždenia a ešte raz s rovnakou rozhodnosťou v mene celej Cirkvi odsudzujem tieto priestupky v presvedčení, že takto vyjadrujem autentické cítenie každého správneho svedomia: "Všetko, čo je proti samému životu, ako vražda každého druhu, genocída, potrat, eutanázia, ako aj samovražda; všetko, čo porušuje celistvosť ľudskej osoby ako okypťovanie, fyzické alebo duševné trýznenie, snaha znásilniť človeka v jeho vnútri; všetko, čo uráža ľudskú dôstojnosť, ako sú neľudské životné podmienky, svojvoľné väznenia, deportácie, otroctvo, prostitúcia, obchod so ženami a s mladistvými a tiež potupné pracovné podmienky, v ktorých sa s pracujúcimi zaobchádza ako s obyčajnými nástrojmi zisku, a nie ako so slobodnými a zodpovednými osobami: všetky tieto a im podobné veci sú naozaj hanebné; ničia civilizáciu, pričom viac poškvrňujú tých, ktorí ich páchajú, než tých, ktorí týmto bezprávím trpia, a ťažko urážajú Stvoriteľa."5
4. Žiaľ, tieto znepokojujúce úkazy sa ani zďaleka nezužujú, ale skôr rozširujú: s novými perspektívami vedeckého a technického pokroku rodia sa nové formy útokov na dôstojnosť ľudskej bytosti a zároveň sa utvára a upevňuje nová kultúrna situácia, v ktorej prečiny proti životu nadobúdajú dosiaľ nepoznaný a azda ešte podlejší aspekt, čo vzbudzuje hlboký nepokoj: značná časť verejnej mienky ospravedlňuje prečiny proti životu v mene práva na slobodu jednotlivca a na takomto predpoklade od štátu žiada nielen ich beztrestnosť, ale dokonca schválenie konať ich s využitím bezplatnej zdravotníckej služby.
Všetko toto spôsobuje hlbokú zmenu v postoji k životu a k medziľudským vzťahom. Skutočnosť, že zákonodarstvo mnohých krajín, vzďalujúc sa dokonca od základných zásad svojich ústav, nielenže netrestá takéto praktiky proti životu, ale dokonca ich uznáva za celkom legálne, je znepokojujúci jav a zároveň jedna z hlavných príčin morálnej krízy: skutky, ktoré sa kedysi jednomyseľne považovali za zločinné a zdravý mravný cit ich nepripúšťal, stávajú sa postupne spoločensky prijateľnými. Dokonca samotná medicína, ktorá má už z titulu svojho povolania život brániť a prejavovať oň starostlivosť, v niektorých svojich odboroch sa stále častejšie stáva nástrojom týchto činov proti človeku, a tak deformuje svoju tvár, sama sebe protirečí a znižuje dôstojnosť tých, ktorí ju vykonávajú. V takomto kultúrnom a právnom kontexte aj závažné demografické, sociálne a rodinné problémy, ktoré ťažia mnohé národy sveta a vyžadujú si zodpovednú a činorodú odpoveď zo strany národných a medzinárodných spoločenstiev, stávajú sa predmetom nepravých a klamlivých riešení, ktoré sú v protiklade s pravdou a dobrom osôb i celých národov.
Vedie to k dramatickým dôsledkom: ak je mimoriadne vážny a znepokojujúci už jav, že sa usmrcujú toľké počaté ľudské životy, alebo tie, ktoré sú už na ceste k odchodu, rovnako hrozná a znepokojujúca je skutočnosť, že ľudské svedomie, akoby zatemnené takými mnohostrannými vplyvmi, stále ťažšie vníma rozdiel medzi dobrom a zlom vo veciach, týkajúcich sa základnej hodnoty ľudského života.

V jednote so všetkými biskupmi sveta
5. Problému ohrozenia ľudského života v našej dobe bolo venované mimoriadne konzistórium kardinálov, ktoré sa konalo v Ríme od 4. do 7. apríla 1991. Po rozsiahlej a dôkladnej diskusii o probléme a o tom, k čomu táto skutočnosť vyzýva celú ľudskú rodinu, a najmä kresťanské spoločenstvo, kardináli ma jednomyseľne požiadali, aby som s autoritou Petrovho nástupcu znovu potvrdil hodnotu ľudského života a jeho nenarušiteľnosť vzhľadom na prítomné okolnosti a hroziace nebezpečenstvá.
Ako odpoveď na túto žiadosť na Turíce 1991 napísal som osobný list každému spolubratovi, aby mi v duchu biskupskej kolegiality pomohol pri tvorbe dokumentu, venovanému tomuto problému.6 Som hlboko vďačný všetkým biskupom, ktorí poslali odpovede, obsahujúce cenné informácie, nápady a návrhy. Dosvedčili tým aj svoju jednomyseľnú a presvedčivú účasť na učiteľskom a pastoračnom poslaní Cirkvi, ohlasujúcej Evanjelium života.
V spomínanom liste, poslanom niekoľko dní po oslavách stého výročia encykliky Rerum novarum, upozornil som všetkých na istú zvláštnu analógiu: "Tak ako pred sto rokmi, keď šlo o ohrozenie základných práv robotníkov, Cirkev s veľkou odvahou vystúpila na ich obranu tým, že vyhlásila práva robotníka za posvätné, tak teraz, keď sa inej kategórii osôb upiera základné právo na život, Cirkev cíti povinnosť dať s rovnakou odvahou hlas tomu, kto nemá hlasu. Hlas Cirkvi je vždy evanjeliovým volaním na obranu chudobných sveta, všetkých, čo sú ohrozovaní, ktorými sa pohŕda a ktorým sa upierajú ľudské práva."7
Dnes sme svedkami toho, ako sa šliape základné právo na život veľkého množstva slabých a bezbranných ľudských bytostí, akými sú najmä nenarodené deti. Ak Cirkev na konci minulého storočia nesmela mlčať pred nespravodlivosťami svojej doby, o to menej môže mlčať dnes, keď sa k sociálnym nespravodlivostiam minulosti, ktoré, žiaľ, ešte nie sú prekonané, pripájajú v toľkých častiach sveta ešte väčšie prejavy nespravodlivosti a útlaku, neraz mylne považované za dôkaz pokroku na ceste k vytvoreniu nového svetového poriadku.
Táto encyklika, ovocie spolupráce episkopátu všetkých krajín sveta, chce teda byť rozhodným a jednoznačným potvrdením hodnoty ľudského života a jeho nenarušiteľnosti; zároveň však chce byť naliehavou výzvou v mene Boha, adresovanou všetkým a každému jednotlivo: rešpektuj, chráň, miluj život a slúž životu - každému ľudskému životu! Len na tejto ceste nájdeš spravodlivosť, rozvoj, pravú slobodu, pokoj a šťastie!
Kiež sa tieto slová dostanú ku všetkým synom a dcéram Cirkvi! Kiež prídu ku všetkým ľuďom dobrej vôle, ktorým ide o dobro každého človeka a o budúcnosť celej spoločnosti!
6. V hlbokom spoločenstve s každým bratom a sestrou vo viere a preniknutý úprimným priateľstvom so všetkými chcem znovu premeditovať a znovu ohlasovať Evanjelium života, jas pravdy, ktorá osvecuje svedomia, čisté svetlo, ktoré uzdravuje zatemnený zrak, nevyčerpateľný prameň vytrvalosti a odvahy, ktorý nám umožňuje čeliť stále novým výzvam, s akými sa stretáme na našej ceste.
Keď si teda pripomínam bohaté skúsenosti Roku rodiny, akoby som symbolicky dopisoval záver Listu rodinám, ktorý som adresoval "konkrétnym rodinám na celej zemeguli",8 s novou dôverou hľadím na všetky domáce spoločenstvá a vyslovujem nádej, že sa v každom prostredí obnoví a posilní úsilie všetkých podporovať rodinu, aby i dnes, hoci uprostred mnohých ťažkostí a vážnych ohrození, zostala podľa Božieho plánu "svätyňou života".9
Na všetkých členov Cirkvi, ktorá je ľudom života a pre život, obraciam sa s veľmi naliehavou výzvou, aby sme tomuto nášmu svetu spoločne poskytli nové znamenia nádeje tým, že sa budeme pričiňovať o rast spravodlivosti a solidarity a o upevnenie novej kultúry ľudského života, aby sa tak budovala opravdivá civilizácia pravdy a lásky.

I.
HLAS KRVI TVOJHO BRATA HLASNO VOLÁ ZO ZEME KU MNE
Súčasné ohrozenie ľudského života
"Kain napadol svojho brata Ábela a zabil ho" (Gn 4,8): pri koreni násilia zameraného proti životu
7. "Pretože Boh nestvoril smrť a neteší sa zo záhuby žijúcich. Veď On stvoril všetko pre bytie... Lebo Boh stvoril človeka pre nesmrteľnosť, urobil ho obrazom svojej večnosti; závisťou diabla však prišla na svet smrť: skúsia ju tí, čo sú jeho korisťou" (Múd 1,13-14; 2,23-24).
Evanjelium života, ktoré zaznelo na počiatku pri stvorení človeka na Boží obraz, určeného k plnému a dokonalému životu (porov. Gn 2,7; Múd 9,2-3), protirečí trýznivá skúsenosť smrti, ktorá vstupuje do sveta a vrhá tieň absurdnosti na celú ľudskú existenciu. Smrť sa v ňom objavuje pre závisť diabla (porov. Gn 3,1.4-5) a následkom hriechu prvých rodičov (porov. Gn 2,17; 3,17-19). Prichádza na svet násilím, vraždou Ábela, ktorý hynie rukou svojho brata Kaina: "Keď boli na poli, napadol Kain svojho brata Ábela a zabil ho" (Gn 4,8).
Táto prvá vražda je na stránkach Knihy Genesis opísaná s mimoriadnou výrečnosťou, čím naberá význam paradigmy: tieto stránky sa znovu zapisujú nepretržite a každý deň, so znepokojujúcou jednotvárnosťou do knihy dejín ľudstva.
Prečítajme si ešte raz toto biblické rozprávanie, ktoré napriek svojej starobylosti a veľkej jednoduchosti obsahuje mimoriadne bohatú náuku.
"Ábel bol pastier oviec, Kain roľník. Po nejakom čase Kain priniesol obetu Pánovi z poľných plodín. Aj Ábel obetoval podobne z prvotín svojich oviec, z tých najtučnejších. A Pán zhliadol na Ábela a na jeho obetu. Na Kaina však a na jeho obetu nezhliadol.
Kain sa veľmi rozhneval a zamračila sa mu tvár. Tu Pán povedal Kainovi: «Prečo sa hneváš a prečo sa ti zamračila tvár? Či nie je to takto: Ak robíš dobre, môžeš sa vystrieť, ale ak dobre nerobíš, číha hriech pri dverách a sleduje ťa jeho žiadostivosť, a predsa ty ju máš ovládať?»
Tu Kain povedal svojmu bratovi Ábelovi: «Vyjdime si von!» A keď boli na poli, napadol Kain svojho brata Ábela a zabil ho.
A Pán povedal Kainovi: «Kde je tvoj brat Ábel?» On však odvetil: «Neviem. Či som ja strážca svojho brata?» Pán povedal: «Čo si to urobil? Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne. Buď teraz prekliaty zo zeme, ktorá otvorila ústa, aby pila krv tvojho brata z tvojich rúk! Keď budeš obrábať pôdu, neprinesie ti nijakú úrodu. Budeš nestály a túlavý na zemi.»
Kain povedal Pánovi: «Môj zločin je väčší, než aby mi bol odpustený. Hľa, ty ma dnes odháňaš zo zeme a budem sa skrývať pred tvojou tvárou; nestály a túlavý budem na zemi. A ktokoľvek ma nájde, zabije ma.» Pán mu však povedal: «Nie tak! Lebo každý, kto zabije Kaina, sedemnásobnú pomstu si odnesie!» Potom Pán urobil Kainovi znak, aby ho nik, kto ho nájde nezabil. A Kain sa vzdialil od Pána a zdržoval sa v kraji Nod na východ od Edenu" (Gn 4,2-16).
8. Kain sa "veľmi rozhneval" a "zamračila sa mu tvár", lebo "Pán zhliadol na Ábela a na jeho obetu" (Gn 4,4). Biblický text nevysvetľuje, prečo sa Bohu viac páčila Ábelova obeta než Kainova. Veľmi jasne však ukazuje, že Boh, hoci si vyberá Ábelovu obetu, neruší dialóg s Kainom. Napomína ho, pripomínajúc mu jeho slobodu vzhľadom na zlo: zlo nie je ani najmenej predurčením človeka, ktorému sa nemožno vyhnúť. Je pravda, že podobne, ako predtým Adama Kaina pokúša zlovestná sila hriechu, ktorá ako divá šelma číha pri bráne jeho srdca, aby sa vrhla na svoju obeť. Ale Kain zostáva voči hriechu slobodný. Môže a má nad ním vládnuť;"(...) hriech číha pri dverách a sleduje ťa jeho žiadostivosť, a predsa ty ju máš ovládať" (Gn 4,7).
Závisť a hnev získavajú prevahu nad Božím napomenutím: Kain napadne svojho brata a zabíja ho. Ako čítame v Katechizme katolíckej Cirkvi "Sväté Písmo v opise vraždy Ábela zo strany jeho brata Kaina ukazuje, že v človeku je od počiatku dejín hnev a žiadostivosť ako dôsledok prvotného hriechu. Človek sa stal nepriateľom svojho blížneho".10
Brat zabíja brata. Tak ako pri prvej bratovražde, aj pri každej inej vražde človeka pošliape sa "duchovné" príbuzenstvo, ktoré spája ľudí do jednej veľkej rodiny,11 lebo všetci majú účasť na tom istom základnom dobre: na rovnakej osobnej dôstojnosti. Nezriedka sa pošliape aj "pokrvné" príbuzenstvo, napríklad keď k ohrozeniu života príde vo vzťahu medzi rodičmi a deťmi, ako je to napríklad v prípade umelého potratu, alebo keď sa v prostredí rodiny alebo širšieho príbuzenstva pripúšťa či odporúča uplatnenie eutanázie.
Koreňom každého násilia proti blížnemu je ustúpenie "logike" Zlého, to jest toho, ktorý "bol vrah od počiatku" (porov. Jn 8,44), ako pripomína apoštol Ján: "Lebo toto je zvesť, ktorú ste počuli od začiatku: aby sme jeden druhého milovali: Nie ako Kain; on bol zo Zlého a zabil svojho brata" (1Jn 3,11-12). A tak vražda brata je od úsvitu dejín smutným svedectvom toho, s akou úžasnou rýchlosťou sa šíri zlo: k vzbure človeka proti Bohu v rajskej záhrade pripája sa smrteľný boj človeka proti človeku.
Po zločine prichádza Boh, aby pomstil zavraždeného. Keď sa Kaina pýtal na osud Ábela, miesto toho, aby sa pred Bohom zahanbil a prosil ho o odpustenie, drzo sa vyhýba otázke: "Neviem. Či som ja strážca svojho brata?" (Gn 4,9). "Neviem": Kain sa pokúša zakryť zločin klamstvom. Robilo sa tak v minulosti a robí sa tak i teraz: používame rôzne ideológie na ospravedlnenie a zamaskovanie najukrutnejších priestupkov proti osobe. "Či som ja strážca svojho brata?: Kain nechce myslieť na brata a zbavuje sa zodpovednosti, ktorú má každý človek za svojho blížneho. Mimovoľne nám prichádzajú na myseľ súčasné tendencie, ktoré oslobodzujú človeka od zodpovednosti za blížnych a medzi ich príznakmi je okrem iného zánik solidarity s najslabšími členmi spoločnosti, ako sú starí, chorí, emigranti a deti, ako aj ľahostajnosť, ktorá sa často objavuje vo vzťahoch medzi národmi dokonca i teraz, keď sú v hre základné hodnoty ako život, sloboda a pokoj.
9. Ale Boh nemôže dovoliť, aby zločin zostal nepotrestaný: krv zavraždeného volá k nemu zo zeme, domáha sa spravodlivosti (porov. Gn 37,26; Iz 26,21; Ez 24,7-8). Z tohto textu Cirkev vyvodila termín "do neba volajúce hriechy" a zaradila do tejto kategórie predovšetkým dobrovoľnú vraždu.12 Pre Židov, tak ako pre mnohé iné staroveké národy krv je nositeľom života, ba čo viac - "krv je život" (porov. Dt 12,23) a život, najmä ľudský, patrí výlučne Bohu: kto vzťahuje ruku na život človeka, istým spôsobom vzťahuje ruku na samého Boha.
Kaina preklial Boh, ale aj zem, ktorá mu odmieta prinášať svoje plody (porov. Gn 4,11). Je aj potrestaný: bude bývať v stepi a púšti. Vražedné násilie úplne mení prostredie, v ktorom človek žije. Zem, ktorá bola "v raji Edenu" (Gn 2,15) miestom hojnosti, priaznivých vzťahov medzi ľuďmi a priateľstva s Bohom, stáva sa "krajom Nod" (porov. Gn 4,16) - miestom "biedy", osamotenia a vzdialenia sa od Boha. Kain bude "nestály a túlavý na zemi" (Gn 4,14): neistota a nestálosť osudu stanú sa navždy jeho údelom.
Boh však, ktorý neprestáva byť milosrdný ani vtedy, keď trestá, "urobil Kainovi znak, aby ho nik, kto ho nájde, nezabil" (Gn 4,15): dáva mu rozpoznávací znak nie preto, aby ho ľudia zavrhli, ale aby ho chránil a bránil pred tými, čo by ho chceli zabiť, hoci preto, aby pomstili smrť Ábela. Ani vrah nestráca svoju osobnú dôstojnosť a Boh sám sa stáva jej garantom.Práve tu sa zjavuje paradoxné tajomstvo milosrdnej Božej spravodlivosti, o ktorej píše sv. Ambróz takto: "Len čo bola spáchaná bratrovražda, teda najväčší medzi zločinmi, v okamihu, keď prišiel na svet hriech, hneď musel byť ustanovený zákon Božieho milosrdenstva; pretože ak by trest hneď zasiahol vinníka, nestalo by sa, žeby ľudia mali zmierlivosť a miernosť v trestaní, ale by hneď trestali vinníkov. (...) Boh odvrhol Kaina spred svojej tváre, ale keď sa ho zriekli aj rodičia, poslal ho akoby do vyhnanstva, aby býval osamote, lebo zvieracia divokosť z neho vyhnala ľudskú miernosť. Boh však nechce vraha trestať zabitím, lebo viac chce pokánie hriešnika, ako jeho smrť".13
"Čo si to urobil?" (Gn 4,10): oslabenie hodnoty života
10. Boh povedal Kainovi: "Čo si to urobil? Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne!"(Gn 4,10). Krv, ktorú ľudia prelejú, neprestáva volať z pokolenia na pokolenie, a toto volanie naberá stále nové tóny a nový prízvuk.
Otázka Boha: "Čo si to urobil?", pred ktorou Kain nemohol uniknúť, je adresovaná aj dnešnému človeku, aby si uvedomil šírku a závažnosť útokov na život, ktorými sú stále poznačené dejiny ľudstva; aby hľadal rozmanité príčiny, ktoré tieto útoky spôsobujú a stále rozmnožujú ich počet; aby sa s najväčšou vážnosťou zastavil nad dôsledkami, ktoré z týchto útokov vyplývajú pre existenciu osôb a národov.
Niektoré ohrozenia pochádzajú zo samotnej prirodzenosti, ale narastajú vinou človeka, ktorý je bezstarostný a dopúšťa sa zanedbaní, hoci nezriedka by ich mohol zamedziť; iné sa dejú v dôsledku násilia, nenávisti, opačných záujmov, ktoré vedú ľudí k agresii voči druhým, čoho prejavom sú vraždy, vojny, masakry a genocídy.
A ako sa tu nezmieniť o násilí, namierenom proti životu miliónom ľudských bytostí, najmä detí, ktoré sú nútené znášať núdzu, trpieť podvýživou a hladom pre nespravodlivé rozdelenie bohatstiev zeme medzi jednotlivé národy a spoločenské triedy? O násilí nerozlučne spätom nielen s vojnou, ale aj so škandalóznym obchodom so zbraňami, ktorým sa vyostrujú mnohé ozbrojené konflikty, sužujúce svet? O zasievaní smrti nerozumným narúšaním ekologickej rovnováhy, zločinným obchodom s drogami a propagovaním vzorcov správania sa v oblasti pohlavného života, ktoré nielenže sú morálne neprijateľné, ale znamenajú aj vážne nebezpečenstvo pre život? Nie je možné vyhotoviť úplný zoznam rôznych spôsobov ohrozovania ľudského života, toľko zjavných i skrytých foriem berú na seba v dnešnej dobe!
11. Na tomto mieste túžime však venovať osobitnú pozornosť inému druhu ohrození, namierených proti počatému životu, alebo životu, ktorý sa blíži k svojmu koncu: vnímame v nich nové, v minulosti neznáme aspekty, ako aj mimoriadne závažné problémym spojené so skutočnosťou, že v kolektívnom vedomí tieto útoky na život postupne strácajú charakter "priestupku" a paradoxným spôsobom získavajú charakter "práva" do tej miery, že sa požaduje, aby štát uznal ich úplnú zákonnosť a aby ich pracovníci zdravotníctva vykonávali bezplatne. Tieto útoky zasahujú ľudský život, kde je najslabší a úplne zbavený možnosti brániť sa. Ešte hroznejšia je skutočnosť, že vo veľkej miere dochádza k nim v kruhu rodiny a pre rodinu, ktorá má byť predsa zo svojej povahy "svätyňou života".
Ako mohlo prísť k takejto situácii? Treba vziať do úvahy mnoho rôznych činiteľov. Základom je tu hlboká kríza kultúry, ktorá plodí skeptický postoj voči samým základom poznania a etiky a spôsobuje, že je stále ťažšie plne chápať zmysel existencie človeka, jeho práv a povinností. K tomu sa pripájajú najrozličnejšie ťažkosti spojené s každodenným životom a s medziľudskými vzťahmi, ktoré sa zvlášť bolestne pociťujú v zložitej skutočnosti súčasnej spoločnosti, kde jednotlivé osoby, manželstvá a rodiny zostávajú často so svojimi problémamy samé. Nechýbajú situácie mimoriadnej chudoby, nedostatku a neistoty, v ktorých úsilie o prežitie, utrpenie na hranici znesiteľnosti, ako aj podstupované násilie - najmä násilie namierené proti ženám - spôsobuje, že postaviť sa na stranu života stáva sa ťažké, ba niekedy si vyžaduje priamo heroizmus.
Všetko toto aspoň čiastočne vysvetľuje, prečo hodnota života podlieha dnes istému druhu "zatemnenia", hoci svedomie neustále pripomína jeho posvätnosť a nenarušiteľnosť, ako to dokazuje aj fakt, že je tu tendencia skrývať niektoré prečiny proti počatému životu, alebo proti životu smerujúcemu k prirodzenému koncu definíciami medicínskeho typu, ktoré majú odvádzať pozornosť od toho, že v skutočnosti je tu ohrozované právo konkrétneho človeka na vlastné jestvovanie.
12. I keď množstvo vážnych problémov súčasnej spoločnosti môže do istej miery vysvetľovať, prečo je taká všeobecná klíma morálnej neistoty, a niekedy aj umenšovať subjektívnu zodpovednosť jednotlivých osôb, zostáva pravdou, že tu stojíme pred oveľa širšou skutočnosťou, ktorú možno považovať za pravú štruktúru hriechu: jej charakteristickou črtou je expanzia antisolidaristickej kultúry, ktorá v mnohých prípadoch naberá formu autentickej "kultúry smrti". Šíri sa ako dôsledok vplyvu silných kultúrnych, hospodárskych a politických tendencií, ktoré sú nositeľmi určitej koncepcie spoločnosti, kde je najdôležitejším kritériom úspech.
Keď na celú situáciu hľadíme z tohto zorného uhla, možno v istom zmysle hovoriť o vojne silných proti bezmocným: život, ktorý si vyžaduje väčšiu dobroprajnosť, lásku a starostlivosť, považuje sa za neužitočný, alebo za neznesiteľné bremeno, preto sa rôznymi spôsobmi odmieta. Človek, ktorý svojou chorobou, narušenou schopnosťou či, jednoduchšie povedané, samou svojou prítomnosťou ohrozuje blahobyt alebo navyknuntý spôsob života tých, čo sú zvýhodnení, vníma sa ako nepriateľ, pred ktorým sa treba brániť alebo ktorého treba odstrániť. Takto vzniká istý druh "sprisahania proti životu". Podieľajú sa na ňom nielen jednotlivé osoby v ich individuálnych, rodinných a spoločenských vzťahoch, ale má oveľa širší dosah a nadobúda globálne rozmery, keď narúša a ničí vzťahy spájajúce národy a štáty.
13. Aby sa ľahšie šírilo uplatňovanie potratu, investovali sa a naďalej sa investujú obrovské sumy do výroby farmaceutických prostriedkov, ktorými možno zabiť plod v lone matky tak, že nie je nutná lekárska pomoc. Zdá sa, že skoro výlučným cieľom vedeckého výskumu v tejto oblasti je vyvinúť výrobky s čo najjednoduchším použitím, ktoré by zároveň čo najspoľahlivejšie zničili život, a tak by umožňovali uskutočňovať umelý potrat bez akejkoľvek kontroly a zodpovednosti spoločnosti.
Často sa tvrdí, že antikoncepcia, ak je bezpečná a všetkým dostupná, je najúčinnejším prostriedkom proti potratu. Katolíckej Cirkvi sa pritom vyčíta, že v skutočnosti napomáha šíreniu potratovosti, lebo sa tvrdohlavo pridŕža svojej náuky o morálnej nedovolenosti antikoncepcie. Takáto argumentácia je v skutočnosti klamná. Možno, že veľa ľudí naozaj používa antikoncepčné prostriedky, aby sa neskôr vyhli pokušeniu potratu. Avšak antihodnoty, vlastné "antikoncepčnej mentalite" - ktorá je niečím úplne iným ako zodpovedné otcovstvo a materstvo, prežívané v rešpektovaní úplnej pravdy o manželskom akte - spôsobujú, že práve toto pokušenie stáva sa ešte silnejším, keď príde k počatiu "nechceného" života. V skutočnosti proabortívna kultúra je najviac rozšírená v prostrediach, ktoré odmietajú učenie Cirkvi o antikoncepcii. Je isté, že antikoncepcia a umelý potrat sú z morálneho hľadiska dva zásadne rozdielne druhy zla: jedno sa protiví plnej pravde o pohlavnom akte ako vlastnom vyjadrení manželskej lásky, druhé ničí život ľudskej bytosti; prvé sa protiví čnosti manželskej čistoty, druhé zasa čnosti spravodlivosti a priamo prestupuje Božie prikázanie "Nezabiješ!".
Napriek ich odlišnej povahe a morálnej váhe veľmi často sú úzko spojené, ako ovocie tej istej rastliny. Je pravda, že nechýbajú prípady, keď sa človek utieka k antikoncepcii, či dokonca k potratu pod tlakom mnohých existenčných ťažkostí, ktoré však nikoho neoslobodzujú od povinnosti úplného zachovávania Božieho zákona. Vo veľmi mnohých prípadoch pravou príčinou týchto praktík je hedonistický a nezodpovedný postoj k pohlavnému životu a egoistická koncepcia slobody, ktorá vidí v plodení prekážku plného rozvoja osobnosti človeka. Život, ktorý sa môže zo spolužitia muža a ženy počať, stáva sa preto nepriateľom, pred ktorým sa treba rozhodne vyvarovať, a potrat zostáva jedinou možnosťou v prípade neúspešnosti antikoncepcie.
Žiaľ, úzky súvis v zmýšľaní medzi praktizovaním antikoncepcie a umelým potratom stáva sa stále zrejmejším, čoho veľmi znepokojujúcim dôkazom je výroba chemických prostriedkov, vnútromaternicových teliesok, ako aj vakcín, ktoré sú rovnako ľahko dostupné ako antikoncepčné prostriedky, ale v skutočnosti vedú k umelému potratu v najvčasnejších štádiách vývoja života novej ľudskej bytosti.
14. Aj rôzne techniky umelého oplodňovania, ktoré zdanlivo slúžia životu a často sa uskutočňujú s týmto úmyslom, v praxi vytvárajú možnosť nových útokov na život. Z morálneho hľadiska sú neprijateľné, pretože oddeľujú plodenie od pravého ľudského kontextu manželského aktu14 a okrem toho tí, čo tieto techniky uplatňujú, zaznamenávajú dnes vysoké percento nezdarov: týka sa to nie natoľko samotného momentu oplodnenia, ako o nasledujúcu fázu vývoja embrya, vystaveného riziku rýchlej smrti. Okrem toho v mnohých prípadoch vyprodukuje sa väčší počet embryí, než je nutné na prenesenie do matkinho lona, a tieto takzvané nadbytočné embryá sa zabíjajú alebo využívajú vo vedeckých výskumoch, ktoré majú údajne slúžiť pokroku vedy a medicíny, ale v skutočnosti redukujú ľudský život len na "biologický materiál", ktorým možno slobodne disponovať.
Vyšetrenia pred narodením, proti ktorým nemožno z morálneho hľadiska nič namietať, nakoľko sa robia preto, aby bolo možné odporučiť prípadnú terapiu, akú si vyžaduje zdravie nenarodeného dieťaťa, príliš často sú príležitosťou navrhnúť i vykonať umelý potrat. Je to zároveň eugenický abort, ktorý verejná mienka špecifického ladenia prijíma vzhľadom na mýlny názor, že je prejavom "terapeutických" požiadaviek: Táto mentalita prijíma život len za určitých podmienok, odmietajúc telesne a duševne postihnuté alebo inak choré deti.
Táto logika samotná vedie do situácie, že sa odmieta základné liečenie, ba dokonca výživa deťom narodeným s vážnym postihnutím alebo chorobami. Obraz súčasného sveta sa stáva ešte viac znepokojujúci v súvise s tu i tam hlásanými návrhmi, aby sa uznalo za právne prípustné - podľa tej istej zásady ako pri umelom potrate - dokonca zabíjanie detí.Znamenalo by to návrat do obdobia barbarstva, z ktorého sme - ako sa zdalo - raz navždy vyšli.
15. Nemenej vážne nebezpečenstvo hrozí nevyliečiteľne chorým a umierajúcim v takom spoločenskom a kultúrnom kontexte, v ktorom je veľmi ťažké prijať a znášať utrpenie, a preto v ňom rastie pokušenie riešiť problém utrpenia tak, že ho zlikvidujeme v samom koreni predčasným navodením smrti v momente, ktorý uznáme za najvhodnejší.
Na takéto rozhodnutie často vplývajú motívy rôzneho druhu, ktoré však, žiaľ, vedú zároveň k tomu istému strašnému výsledku. U chorého môže byť rozhodujúci strach, napätie, dokonca zúfalstvo, vyvolané skúsenosťou z intenzívnej a predlžujúcej sa bolesti. Vnútorná rovnováha, niekedy už otrasená, je tu vystavená ťažkej skúške osobného i rodinného života; na jednej strane chorý sa napriek stále účinnejšej lekárskej a sociálnej pomoci môže cítiť zdrvený vlastnou slabosťou; na druhej strane u osôb citovo zviazaných s chorým môže sa dostaviť pochopiteľný, hoci zle chápaný súcit. Toto všetko sa vyostruje pod vplyvom kultúrnej atmosféry, ktorá nevidí v utrpení žiaden zmysel a žiadnu hodnotu, naopak, považuje ho za zlo samé osebe, ktoré treba za každú cenu zlikvidovať; deje sa tak najmä dnes, keď chýba náboženská motivácia, ktorá by človeku pomohla pozitívnym spôsobom dešifrovať tajomstvo utrpenia.
Ale na kultúrnom horizonte konštatuje sa aj vplyv istého druhu prometeizmu človeka, ktorý sa klame, že takto sa môže stať pánom nad životom a smrťou, lebo sám o nich rozhoduje, zatiaľ čo v skutočnosti je premožený a zdrvený smrťou, ktorá neodvratne zatvára akúkoľvek perspektívu zmyslu a nádeje. Tragickým prejavom tohto všetkého je šírenie sa eutanázie, zamaskovanej a pokútnej, alebo vykonanej otvorene, dokonca so súhlasom zákona. Ospravedlňuje sa nielen údajným spolucítením s trpiacim pacientom, ale niekedy aj utilitaristickými dôvodmi, ktoré odporúčajú vyhýbať sa neproduktívnym výdavkom, lebo príliš zaťažujú spoločnosť. Navrhuje sa preto zbaviť života telesne postihnutých novorodencov, osôb s vážnymi defektami, neplnoprávnych, starých, najmä nemohúcich a na smrť chorých. Nemožno mlčať ani o jestvovaní iných, lepšie zamaskovaných, ale nemenej hrozných, a pritom skutočných foriem eutanázie. Mali by sme s nimi do činenia napríklad vtedy, keď preto, aby sa získalo väščie množstvo orgánov vhodných na transplantáciu, odoberali by sa tieto od darcov prv, než by podľa objektívnych a adekvátnych kritérií mohli byť považovaní za mŕtvych.
16. Iným súčasným javom, s ktorým sa často spájajú ohrozenia života a útoky na život, sú demografické premeny. V rôznych častiach sveta prebiehajú odlišným spôsobom: v bohatých a rozvinutých krajinách zisťujeme znepokojujúci, niekedy veľmi prudký pokles počtu narodení; chudobné krajiny majú, naopak, vo všeobecnosti vysoký index prírastku obyvateľstva, čo vytvára ťažko riešiteľné problémy v kontexte pomalšieho hospodárskeho a spoločenského rozvoja, či priamo zaostalosti. Vzhľadom na problém preľudnenia chudobných krajín medzinárodné spoločenstvo sa nepodujíma na iniciatívy globálneho charakteru - na serióznu rodinnú a sociálnu politiku, ako aj na programy, ktoré by podnecovali kultúrny pokrok a spravodlivejšie rozdelenie dobier - ale ďalej sa realizujú rôzne formy antinatalistickej politiky.
Antikoncepciu, sterilizáciu a potrat možno s istotou zarátať medzi praktiky, ktoré spôsobujú vážny pokles počtu narodení. Môže tu byť preto pokušenie použiť tieto metódy, namierené proti životu, aj v situácii "demografickej explózie".
Faraón v starom Egypte, naľakaný prítomnosťou a stále rastúcim počtom synov Izraela, všemožne ich prenasledoval a vydal rozkaz zabiť každého novorodenca mužského pohlavia, narodeného z hebrejskej ženy (porov. Ex 1,7-22). Tak isto robia dnes mnohí mocní tohto sveta. Aj oni sú vyľakaní zo súčasného tempa prírastku obyvateľstva a obávajú sa, že najplodnejšie a najchudobnejšie národy budú znamenať ohrozenie pre blahobyt a bezpečnosť ich krajín. V dôsledku toho namiesto riešenia týchto závažných problémov v duchu rešpektovania dôstojnosti osôb a rodín, ako aj nenarušiteľného práva každého človeka na život, radšej propagujú alebo všetkými prostriedkami nanucujú masovú politiku plánovania narodení. Ba teraz, keď ponúkajú hospodársku pomoc, nespravodlivo ju podmieňujú prijatím antinatalistickej politiky.
17. Pohľad na dnešné ľudstvo budí hlboký nepokoj, najmä keď máme na mysli toľko rôznych oblastí, v ktorých dochádza k útokom na život, ale aj ich mimoriadnu častosť a mnohorakú silnú podporu, akú získavajú širokým spoločenským súhlasom, častými prípadmi ich právneho uznania, ako aj účasti niektorých pracovníkov zdravotníctva na nich.
Ako som zdôraznil v Denveri pri príležitosti slávenia VIII. svetového dňa mládeže, "ohrozenia, ktorým je vystavený život, sa s časom neumenšujú. Naopak, naberajú obrovské rozmery. A nie sú to len ohrozenia zvonka, zo strany prírodných katastrof alebo od «Kainov», ktorí zabíjajú «Ábelov»; nie - sú to vedecky a systematicky naplánové ohrozenia. 20. storočie sa zapíše do dejín ako epocha masových útokov na život, ako nekončiaca sa séria vojen a neustála masakra nevinných ľudských bytostí. Falošní proroci a nepraví učitelia zaznamenali v tomto storočí najväčšie úspechy".15 Nezávisle od úmyslov, ktoré bývajú rôzne a môžu sa zdať presvedčivé a dokonca sa odvolávať na zásadu solidarity, stojíme tu tvárou v tvár objektívnemu "sprisahaniu proti životu", do ktorého sú zaangažované aj medzinárodné inštitúcie, zaoberajúce sa propagovaním a plánovaním skutočných kampaní za rozšírenie antikoncepcie, sterilizácie a potratu. Nemožno napokon poprieť, že aj masovokomunikačné prostriedky sa často podieľajú na tomto sprisahaní, keď vo verejnej mienke potvrdzujú kultúru, ktorá považuje uplatňovanie antikoncepcie, sterilizácie, potratu, ba aj eutanázie za znak pokroku a výdobytok slobody, zatiaľ čo postoj bezpodmienečnej obrany života predstavujú ako nepriateľa slobody a pokroku.
"Či som ja strážca svojho brata?" (Gn 4,9): zvrátený pojem slobody
18. Aby sme správne zachytili spomenutú situáciu, nestačí poznať len samotné javy, ničiace život, ale je potrebné odkryť rôznorodé príčiny, ktoré ich utvárajú. Otázka Boha: "Čo si to urobil?" (Gn 4,10), akoby bola pre Kaina výzvou ísť za materiálnu skutočnosť svojho zločinu a uchopiť celú jeho hrôzu v motiváciách, ktoré ho podnietili a v dôsledkoch, ktoré z neho vyplývajú.
Rozhodnutia, namierené proti životu, rodia sa niekedy z ťažkých, ba priamo dramatických skúseností veľkého utrpenia, osamotenia, úplnej ekonomickej bezperspektívnosti, depresie a strachu o budúcnosť. Takéto okolnosti môžu značne umenšiť subjektívnu zodpovednosť a v dôsledku toho aj vinu tých, ktorí zo svojej strany robia takéto rozličné rozhodnutia. Avšak tento problém dnes prekračuje rámec osobných situácií, hoci ich význam nemožno opomenúť. Vystupuje totiž do popredia aj na kultúrnej, spoločenskej a politickej rovine, kde sa javí ako jeho najškodlivejší a najznepokojujúcejší aspekt, a síce ako stále rozšírenejšia tendencia interpretovať spomínané priestupky proti životu ako oprávnené prejavy osobnej slobody, ktoré treba uznávať a chrániť ako autentické práva jednotlivca.
Takto sa uskutočňuje vo svojich dôsledkoch tragický zvrat v dlhom historickom procese, ktorý síce najprv vyniesol na svetlo pojem "ľudských práv", ako prirodzených práv každej osoby, ktoré predchádzajú každú ústavu a každé zákonodarstvo ktoréhokoľvek štátu, no dnes sa dostáva do prekvapujúceho protirečenia: práve v dobe, v ktorej sa slávnostne proklamujú nenarušiteľné práva osoby a verejne sa prehlasuje hodnota života, toto právo sa v praxi porušuje a šliape, najmä v najdôležitejších momentoch existencie človeka, ktorým je narodenie a smrť.
Na jednej strane rôzne deklarácie ľudských práv, ako aj mnohé iniciatívy, ktoré sa na ne odvolávajú, poukazujú na to, že sa na celom svete prehlbuje morálna citlivosť viac naklonená uznať hodnotu a dôstojnosť každej ľudskej bytosti ako takej, bez ohľadu na rasu, národnosť, náboženstvo, politické názory alebo spoločenský pôvod.
Na druhej strane týmto vznešeným deklaráciam, žiaľ, tragicky protirečia iné skutočnosti. Situácia je o to znepokojujúcejšia, či skôr o to škandalóznejšia, že vzniká práve v spoločnosti, pre ktorú je záruka ochrany ľudských práv cieľom a zároveň aj chválou. Ako možno zladiť tieto veľakrát opakované deklarácie zásad s neustálym znásobovaním útokov na život a s ich všeobecným ospravedlňovaním? Ako tieto deklarácie zladiť s odstrkovaním slabších, tých, čo potrebujú viac pomoci, starých a tých, ktorých život sa len počal? Tieto útoky sú zjavným protirečením úcty k životu a predstavujú radikálne ohrozenie celej kultúry ľudských práv. Toto ohrozenie môže napokon nabúrať samotný zmysel demokratického spolunažívania: naše mestá prestanú byť spoločenstvami ľudí, ktorí "žijú pospolu", ale stanú sa spoločnosťami zabudnutých, vytlačených na okraj, odstrkovaných a odsúdených na záhubu. A keď si rozšírime pohľad na celosvetovú situáciu, nezistíme veľmi ľahko, že spomínané deklarácie práv osôb a národov, ako sa hlásajú na fórach medzinárodných konferencií, sú len jalovým rečníctvom, ak nie sú sprevádzané demaskovaním egoizmu bohatých krajín, ktoré chudobným krajinám zamedzujú prístup k rozvoju, alebo ho robia závislým od absurdných zákazov plodenia a tým samým stavajú rozvoj proti samotnému človeku? Nebolo by treba diskutovať o samotných ekonomických systémoch, ktoré častokrát niektoré štáty prijímajú pod vplyvom tlaku a určovania podmienenok medzinárodného charakteru, ktoré vytvárajú alebo udržujú situácie nespravodlivosti a násilia, urážajúce a potláčajúce ľudskú dôstojnosť celých spoločností?
Kde sú príčiny takého paradoxného protirečenia?
19. Môžeme ich zistiť celkovým zhodnotením javov v oblasti kultúry a morálky, počínajúc mentalitou, ktorá tým, že ide do krajnosti, ba dokonca deformuje pojem subjektivity, za nositeľa práv uznáva len toho, kto vlastní plnú, alebo aspoň začínajúcu autonómiu a vychádza zo stavu totálnej závislosti na iných. Možno však takýto predpoklad zladiť s uznaním človeka za bytie, ktorým nemožno "disponovať"? Teória ľudských práv spočíva práve v uznaní skutočnosti, že človek, na rozdiel od zvierat a vecí, nemôže podliehať nadvláde nikoho. Treba tu spomenúť aj istý spôsob myslenia, ktorý má sklon stotožňovať osobnú dôstojnosť so schopnosťou bezprostredného dorozumievania sa s inými pomocou jazyka - skúsenostne zistiteľným spôsobom. Je zrejmé, že za takýchto podmienok niet na svete miesta pre niekoho, kto - napríklad ako nenarodené dieťa alebo zomierajúci človek - je štrukturálne slabým subjektom, zdá sa byť úplne vydaný na milosť iných osôb, je od nich totálne závislý a dokáže sa dorozumievať len nečujným jazykom hlbokej symbiózy citov. A tak činiteľom, ktorý utvára rozhodnutia a činy vo sfére medziosobných vzťahov a spoločenského spolužitia, stáva sa sila. Je to však úplný opak toho, k čomu v dejinách smeroval právny štát ako spoločenstvo, v ktorom "dôvod sily" nahradí "sila dôvodu".
Na inej rovine zdrojom protirečenia medzi oficiálnymi deklaráciami ľudských práv a ich tragického popierania v praxi je pojem slobody, ktorý absolutizuje význam ľudského jednotlivca a prečiarkuje jeho vzťah k solidarite s druhými, k plnému prijímaniu druhého človeka a k službe iným. I keď je pravda, že v niektorých prípadoch dochádza k zničeniu počatého života, alebo života, ktorý speje ku koncu, pod vplyvom zle pochopeného altruizmu alebo obyčajného ľudského súcitu, nemožno poprieť, že takáto kultúra smrti ako taká je vyjadrením totálne individualistického pojmu slobody, ktorá sa napokon stáva slobodou "silnejších", namierenou proti slabším, odsúdeným na záhubu.
Práve takto možno interpretovať Kainovu odpoveď na otázku Boha: "Kde je tvoj brat Ábel?": "Neviem. Či som ja strážca svojho brata?" (Gn 4,9). Áno, každý človek je "strážcom svojho brata", lebo Boh zveruje človeka človeku. A práve vzhľadom na toto zverenie Boh každého človeka obdarováva slobodou, v ktorej má podstatný význam rozmer vzťahu. Sloboda je darom Stvoriteľa daná k službám osobe a jej realizácii, ktorá sa má uskutočňovať sebadarovaním a otvorením sa druhému človeku. Naopak, absolutizácia slobody v individualistickom poňatí vedie k vyprázdeniu jeho prvotného obsahu, ako aj k prečiarknutiu jej najhlbšieho povolania a dôstojnosti.
Treba si tu všimnúť ešte hlbší aspekt tohto problému: sloboda popiera seba samú, smeruje k autodeštrukcii i k zničeniu druhého človeka, keď prestáva uznávať a rešpektovať ustanovujúce spojenie s pravdou. Zakaždým, keď sa sloboda v snahe zbaviť sa akejkoľvek tradície a autority uzatvára dokonca aj pred prvotnou evidentnosťou objektívnej a všeobecne uznávanej pravdy, ktorá je základom osobného i spoločenského života, človek už neprijíma pravdu o dobre a zle ako jediné nevyvrátiteľné východisko pre svoje rozhodnutia, ale riadi sa výlučne svojou subjektívnou a premenlivou mienkou alebo jednoducho svojím egoistickým záujmom a vrtochom.
20. Takáto koncepcia slobody vedie k hlbokej deformácii spoločenského života. Ak sa povýšenie vlastného "ja" chápe v kategóriách absolútnej autonómie, vedie nezadržateľne k negovaniu druhého človeka; vníma sa ako nepriateľ, pred ktorým sa treba brániť. Takto sa spoločnosť stáva zoskupením jednotlivcov, ktorí žijú vedľa seba, ale nie sú spojení vzájomnými väzbami: každý chce realizovať svoje ciele nezávisle na druhých, ba chce svoje záujmy postaviť pred záujmy iných. Avšak skutočnosť, že aj iní majú podobné snahy, núti hľadať nejakú formu kompromisu, ak má spoločnosť zaručiť každému čo možno najväčšiu slobodu. Takto sa stráca akýkoľvek vzťah k spoločným hodnotám a k absolútnej a všetkými uznávanej pravde: spoločenský život podstupuje riziko úplného relativizmu. O všetkom sa možno dohodnúť, o všetkom možno vyjednávať: aj o prvom zo základných práv, akým je právo na život.
A práve toto sa deje aj na politickej scéne a na pôde štátu: prvotné a neodcudziteľné právo na život stáva sa predmetom diskusie, alebo môže byť upierané na základe hlasovania v parlamente alebo z vôle časti spoločnosti, i keď početne silnejšej. Je to zhubný následok neobmedzenej vlády relativizmu: "právo" prestáva byť právom, lebo už nemá základ v nenarušiteľnej dôstojnoti osoby, ale podriaďuje sa vôli silnejšieho. Keď sa takto demokracia spreneveruje vlastným princípom, mení sa v podstate na totalitárny systém. Štát už nie je "spoločným domom", kde môžu všetci žiť v súlade so základnými zásadami rovnosti, ale pretvára sa v tyranský štát, uzurpujúci si právo disponovať životom slabších a bezbranných, nenarodených detí a starých, a to v mene spoločenského úžitku, ktorý v skutočnosti znamená len záujem určitej skupiny.
Môže sa zdať, akoby sa všetko odohrávalo v plnom rešpektovaní zákonnosti, aspoň v tých prípadoch, keď zákony, dovoľujúce umelý potrat alebo eutanáziu, sú odhlasované v zhode s takzvanými demokratickými zásadami. V skutočnosti tu však máme do činenia s tragickým zdaním zákonnosti a demokratický ideál, ktorý si zasluhuje toto meno len vtedy, keď uznáva a chráni dôstojnosť každej osoby, sa tak zrádza v samom základe: "Možno hovoriť o dôstojnosti každej osoby, keď je dovolené zabíjať tú najslabšiu a najnevinnejšiu? V mene akej spravodlivosti podstupujú osoby najnespravodlivejšiu diskrimináciu, keď sa niektoré z nich uznávajú za hodné obrany a iným sa táto dôstojnosť upiera?".16 Objavovanie sa takýchto situácií znamená, že už pôsobia mechanizmy, ktoré privádzajú k zániku opravdivé ľudské spolunažívanie a zapríčiňujú rozpad organizmu štátu.
Nárokovanie si práva na umelý potrat, zabíjanie detí a eutanáziu, ako aj jeho zákonné uznanie je ekvivalentom zvráteného a hanebného ponímania ľudskej slobody ako absolútnej moci nad inými a proti iným. To však znamená smrť pravej slobody: "Veru, veru, hovorím vám: Každý, kto pácha hriech, je otrok" (Jn 8,34).
"Budem sa skrývať pred tvojou tvárou" (Gn 4,14): oslabenie citlivosti na Boha i na človeka
21. Pri hľadaní najhlbších koreňov zápasu medzi "kultúrou života" a "kultúrou smrti" nemôžeme považovať za jeho jedinú príčinu spomínanú zvrátenú ideu slobody. Treba sa dostať až k jadru drámy, akú prežíva dnešný človek: je ním oslabenie citlivosti na Boha i na človeka, typický jav v spoločenskom a kultúrnom kontexte, ovládanom sekularizmom, ktorého vplyvy prenikajú až do vnútra kresťanských spoločenstiev a vystavujú ich skúške. Kto sa nechá nakaziť touto atmosférou, ľahko sa môže ocitnúť v začarovanom kruhu, ktorý ho strháva do strašného víru: keď stráca citlivosť na Boha, stráca ju aj na človeka, na jeho dôstojnosť a život; na druhej strane systematické narúšanie morálneho zákona, najmä vo vážnej matérii rešpektovania ľudského života a jeho dôstojnosti, postupne vedie k istému oslabeniu schopnosti vnímať oživujúcu a spásonosnú Božiu prítomnosť.
Ešte raz sa tu môžeme odvolať na príbeh vraždy Ábela rukami Kaina. Keď ho Boh preklial, takto sa obracia na Pána: "Môj zločin je väčší, než aby mi bol odpustený. Hľa, ty ma dnes odháňaš zo zeme a budem sa skrývať pred tvojou tvárou; nestály a túlavý budem na zemi. A ktokoľvek ma nájde, zabije ma" (Gn 4,13-14). Kain si myslí, že nikdy nezíska Božie odpustenie za svoj hriech a jeho nevyhnutným určením je "skrývať sa" pred Bohom. Ak Kain dokáže vyznať, že jeho zločin je veľký, je to preto, lebo si uvedomuje, že sa nachádza pred Božou tvárou a pred jeho spravodlivým súdom. Človek totiž len keď stojí pred Pánom, môže uznať svoj hriech a uvedomiť si celú jeho závažnosť. Skúsil to aj Dávid, keď "urobil, čo sa nepáčilo Pánovi" a po napomenutí z úst proroka Nátana (porov. 2Sam 11-12) volá: "Vedomý som si svojej neprávosti a svoj hriech mám stále pred sebou. Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé" (Ž 51(50),5-6).
22. Keď teda mizne citlivosť na Boha, ohrozená a deformovaná je aj citlivosť na človeka, ako to lapidárne vyjadruje II. vatikánsky koncil: "Stvorenie bez Stvoriteľa zaniká. (...) Ba zabúdaním na Boha samo stvorenie zbavuje sa svetla".17 Človek už nie je schopný vnímať seba samého ako niekoho "predivne odlišného" od ostatných pozemských tvorov; považuje sa za jednu z mnohých živých bytostí, za organizmus, ktorý v najlepšom prípade dosiahol veľmi vysoký stupeň vývoja. Uzavretý v tesnom kruhu svojej fyzickej prirodzenosti stáva sa istým spôsobom "vecou" a prestáva chápať "transcendentný" charakter svojho "jestvovania ako ľudskej bytosti". Preto už nepovažuje život za vynikajúci Boží dar, zverený jeho zodpovednosti, aby ho s láskou strážil a "ctil si ho" ako "posvätnú" skutočnosť. Život sa pre neho stáva jednoducho "vecou", ktorú považuje za svoje výlučné, totálne ovládateľné a manipulovateľné vlastníctvo.
A tak stojac tvárou v tvár životu, ktorý sa rodí a životu, ktorý umiera, človek si už nedokáže položiť otázku, aký je najautentickejší zmysel jeho existencie a nedokáže skutočne slobodne prijať tieto prelomové momenty svojho "bytia". Zaujíma ho len "činnosť", a preto sa snaží využívať všetky výdobytky techniky, aby mohol plánovať a ovládať narodenie i smrť. Tieto prvotné skúsenosti, ktoré by sme mali "prežívať", stávajú sa tak vecami a človek si nárokuje právo "vlastniť" ich alebo "odmietnuť".
Neprekvapuje nás napokon skutočnosť, že keď sa raz vylúči vzťah k Bohu, zmysel všetkých vecí podlieha hlbokej deformácii. Sama príroda prestáva byť "mater", čiže matkou, ale stáva sa "materiálom", ktorým možno slobodne manipulovať.
K takýmto dôsledkom, zdá sa, vedie špecifický vedecko-technický racionalizmus, aký vládne v súčasnej kultúre. Odmieta samotnú ideu pravdy o stvorení, ktorú treba uznať, alebo aj Boží zámer vzhľadom na život, ktorý treba rešpektovať. Je to rovnako pravdivé v prípade, keď strach pred následkami takejto "slobody bez zákona" vedie niektorých k opačnému stanovisku, ktorým je "zákon bez slobody", čoho príkladom sú ideológie, kontestujúce prípustnosť akýchkoľvek zásahov do prírody v mene takmer jej "zbožštenia", ktoré aj v tomto prípade nevnímajú jej závislosť od úmyslu Stvoriteľa.
Keď teda človek žije, "ako by Boh nejestvoval", stráca z dohľadu nielen tajomstvo Boha, ale aj tajomstvo sveta a vlastného jestvovania.
23. Oslabenie citlivosti na Boha i človeka nevyhnutne vedie k praktickému materializmu, čo napomáha šíreniu sa individualizmu, utilitarizmu a hedonizmu. Dokazuje sa tu aj trvalá platnosť apoštolových slov: "A pretože si nevedeli vážiť poznanie Boha, Boh ich vydal napospas ich zvrátenému zmýšľaniu, aby robili, čo sa nepatrí" (Rim 1,28). Takto hodnoty spojené s "byť" budú nahradené hodnotami spojenými s "mať".
Jediným cieľom, ktorý sa berie do úvahy, je vlastný hmotný blahobyt. Takzvaná "kvalita života" sa najčastejšie alebo výlučne vysvetľuje v kategóriách ekonomickej efektivity, neusporiadaného konzumizmu, atrakcií a príjemností fyzického života, a zabúda sa na hlbšie - vzťahové, duchovné a náboženské - rozmery existencie.
V takejto klíme utrpenie, ktoré neustále zaťažuje ľudský život, ale môže sa stať aj podnetom osobného rastu, býva "cenzurované", odmietané ako neužitočné, ba bojuje sa proti nemu ako proti zlu, ktorému sa treba vždy a za každých okolností vyhnúť. Keď ho nemožno premôcť a keď už niet nádeje na blahobyt v budúcnosti, človek je naklonený súdiť, že život stratil akýkoľvek zmysel a podlieha čoraz silnejšiemu pokušeniu pripísať si právo ukončiť ho.
V tom istom kultúrnom kontexte telo sa už nevníma ako typicky osobná skutočnosť, znak a miesto vzťahu s druhými, s Bohom i so svetom. Dostáva sa do čisto hmotného rozmeru: je len komplexom orgánov, funkcií a energií, ktoré možno užívať, uplatňujúc výlučne kritériá príjemnosti a efektívnosti. V dôsledku toho je aj pohlavnosť zbavená osobného rozmeru a pristupuje sa k nej inštrumentálne: miesto toho, aby bola znakom, miestom a jazykom lásky, to jest sebadarovaním a prijatím druhého spolu s celým bohatstvom jeho osoby, stále viac sa stáva príležitosťou a nástrojom uplatnenia vlastného "ja", ako aj egoistického uspokojovania vlastných túžob a inštinktov. Takto sa deformuje a prekrúca pôvodný obsah ľudskej pohlavnosti a jej dva významy - zjednocujúci a plodiaci - hlboko vpísané do povahy manželského aktu, sa umelo oddeľujú: zrádza sa tým jednota muža a ženy a plodnosť podlieha svojvôli. Plodenie sa zároveň považuje za "nepriateľa", ktorému sa pri pohlavnom spolužití treba vyhnúť: ak sa pripúšťa, tak len preto, že vyjadruje túžbu, či dokonca vôľu mať dieťa "za každú cenu", a vôbec nie preto, že znamená bezpodmienečné prijatie druhého človeka, a teda aj otvorenie sa bohatstvu života, ktoré so sebou prináša dieťa.
Materialistické videnie vecí, ako sme ho tu opísali, vedie k vážnemu ochudobneniu medziosobných vzťahov. Kto tým najviac trpí, je predovšetkým žena, deti, chorí alebo trpiaci, starí. Správne kritérium, ktoré má rozhodovať o uznaní dôstojnosti osoby - to jest kritérium úcty, nezištnosti a služby - je nahrádzané kritériom efektívnosti, funkčnosti a užitočnosti: druhý človek je cenený nie podľa toho, kým "je", ale podľa toho, čo "vlastní, čo robí a aký zisk prináša". Znamená to ovládnutie slabšieho silnejším.
24. Oslabenie citlivosti na Boha a človeka, spolu so všetkými jeho zhubnými následkami pre život, odohráva sa v hĺbke svedomia. Ide tu predovšetkým o svedomie každého človeka, ktorý vo svojej jedinečnosti a neopakovateľnosti stojí sám pred Bohom.18 Ale v istom zmysle ide tu aj o "svedomie" spoločnosti: aj ono je istým spôsobom zodpovedné nielen preto, že toleruje alebo podporuje správanie zamerané proti životu, ale aj preto, že utvára "kultúru smrti", ba vytvára a upevňuje skutočné "štruktúry hriechu", namierené proti životu. Svedomie, tak individuálne, ako aj spoločenské, podlieha dnes - medziiným aj pod vplyvom dotieravých masmédií - veľmi vážnemu a smrteľnému nebezpečenstvu: spočíva v zotretí hranice medzi dobrom a zlom vo veciach týkajúcich sa základného práva na život. Značná časť dnešnej spoločnosti sa, žiaľ, javí podobná tej, ktorú sv. Pavol opisuje v liste Rimanom. Pozostáva z ľudí, "ktorí neprávosťou prekážajú pravde" (1,18): keď sa odvrátili od Boha a domnievajú sa, že môžu vybudovať pozemskú spoločnosť bez neho, "stratili sa vo svojich myšlienkach", takže "ich nerozumné srdce sa zatemnilo" (1,21); "Hovorili, že sú múdri a stali sa hlúpymi" (1,22). Dopúšťajú sa skutkov, ktoré si zasluhujú smrť a "nielenže to sami robia, ale aj schvaľujú, keď to robia iní" (1,32). Ak svedomie, ktoré je okom, prinášajúcim svetlo pre dušu (porov. Mt 6,22-23), nazýva "zlo dobrom a dobro zlom" (porov. Iz 5,20), znamená to, že je už na ceste nebezpečnej degenerácie a úplnej morálnej slepoty.
Predsa sa však nijakým okolnostiam ani snahám nepodarí prehlušiť Boží hlas, ktorý zaznieva vo svedomí každého človeka: práve v tejto skrytej svätyni svedomia môže sa človek vždy obrátiť a nastúpiť na cestu lásky, otvorenia sa voči druhým a služby ľudskému životu.
"Priblížili ste sa k pokropeniu krvou" (porov. Hebr 12, 22.23): znamenia nádeje a povzbudenie ku konaniu
25. "Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne" (Gn 4, 10). Nielen krv Ábela, prvej nevinnej obeti vraždy, hlasno volá k Bohu, ktorý je prameňom a obhajcom života. Aj krv každého iného človeka, zabitého po Ábelovi, je hlasom, ktorý sa dvíha k Pánovi. Absolútne jedinečným a výnimočným spôsobom volá k Bohu Kristova krv, ktorého prorockým predobrazom je postava nevinného Ábela, ako to pripomína autor listu Hebrejom: "No vy ste sa priblížili k vrchu Sion a k mestu živého Boha, (...) k Ježišovi, prostredníkovi novej zmluvy a k pokropeniu krvou, ktorá volá hlasnejšie ako Ábelova" (12,22.24).
Je to krv pokropenia. Jej symbolom a prorockým znakom bola krv obiet Starého zákona, ktorými Boh ľuďom dával najavo, že im túži odovzdať svoj život, keď ich očistí a posvätí (porov. Ex 24, 8; Lv 17, 11). A toto všetko sa napĺňa a uskutočňuje v Kristovi: Jeho krv je krvou pokropenia, ktorá vykupuje, očisťuje a prináša spásu; je to krv Prostredníka Nového zákona, "ktorá sa vylieva za mnohých na odpustenie hriechov" (Mt 26,28). Krv, ktorá vyteká z prebodnutého Kristovho boku na kríži (porov. Jn 19,34), "je výrečnejším hlasom" ako krv Ábela: táto krv totiž vyjadruje a vyžaduje si hlbšiu "spravodlivosť", predovšetkým však prosí o milosrdenstvo,19 oroduje pred Otcovou tvárou za bratov (porov. Hebr 7,25), je zdrojom dokonalého vykúpenia a darom nového života.
Kristova krv zjavuje, aká veľká je Otcova láska a zároveň ukazuje, aký cenný je v Božích očiach človek a akú veľkú hodnotu má jeho život. Pripomína to aj apoštol Peter: "Veď viete, že zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch, boli ste vykúpení nie porušiteľným striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka" (1Pt 1, 18-19).Práve keď veriaci človek uvažuje nad drahou Kristovou krvou, znakom jeho obetovania sa z lásky (porov. Jn 13,1), učí sa vnímať a ceniť takmer božskú dôstojnosť každej osoby a plný vďačnosti a radostnej hrdosti môže volať: "Akú veľkú hodnotu musí mať v očiach Stvoriteľa človek, keď si zaslúžil «takého vznešeného Vykupiteľa» (porov. chválospev z veľkonočnej vigílie), keď "Boh dal svojho jednorodeného Syna", aby on, človek, «nezahynul, ale mal večný život» (porov. Jn 3,16).20
Kristova krv zjavuje človeku aj to, že jeho veľkosť, a potom aj jeho povolanie, spočíva v nezištnom sebadarovaní. Práve preto, že Kristova krv bola vyliata ako dar života, nie je už znakom smrti a definitívnej rozlúčky s bratmi, ale je prostriedkom zjednotenia a spoločenstva, ktoré dáva všetkým život v hojnosti. Kto pije túto krv vo sviatosti Eucharistie a zostáva v Ježišovi (porov. Jn 6,56), je napojený na dynamiku jeho lásky a obety vlastného života, aby mohol spĺňať prvotné povolanie k láske, vlastné každému človeku (porov. Gn 1, 27; 2,18-24).
Z Kristovej krvi všetci ľudia čerpajú aj silu konať vo veci obrany života. Práve táto krv je najsilnejším znamením nádeje, ba základom absolútnej istoty, že tak, ako je to podľa Božieho zámeru, život určite zvíťazí. "A už nebude smrti" - volá mohutný hlas, ktorý vychádza od Božieho trónu v nebeskom Jeruzaleme (Zjv 21,4). A sv. Pavol nás uisťuje, že terajšie víťazstvo nad hriechom je znamením a predobrazom konečného víťazstva nad smrťou, keď sa "splní, čo je napísané: Smrť pohltilo víťazstvo. Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň?" (1Kor 15,54-55).
26. Znaky, ktoré oznamujú toto víťazstvo, vskutku nechýbajú ani v našich spoločnostiach a kultúrach, hoci sú silno poznačené "kultúrou smrti". Naša charakteristika situácie bola by preto jednostranná a mohla by viesť k jalovej rezignácii, keby sme spolu s poukázaním na ohrozenia života nehovorili aj o pozitívnych znakoch, pôsobenie ktorých možno v dnešnej spoločnosti takisto registrovať.
Žiaľ, často je ťažké postrehnúť a rozpoznať tieto pozitívne znaky, možno aj preto, že komunikatívne prostriedky im nevenujú náležitú pozornosť. V skutočnosti však už vzniklo a stále vzniká veľmi mnoho iniciatív, a to v kresťanskom spoločenstve, ako aj v celej spoločnosti, na úrovni miestnej, národnej, medzinárodnej, zo strany jednolitvých osôb, skupín, hnutí, ako aj rôznych organizácií, aby zabezpečili pomoc a podporu najslabším a najbezbrannejším.
Je ešte mnoho manželov, ktorí v duchu obetavej zodpovednosti dokážu prijať deti, ako "najcennejší dar manželstva".21 Nechýbajú ani rodiny, ktoré sa neuspokojujú so svojou každodennou službou životu a dokážu prijať opustené deti, mladých ľudí, ktorí zápasia s ťažkosťami, neplnoprávne osoby, osamotených, starých. Mnoho je stredísk starostlivosti o život alebo im podobných inštitúcií, ktoré vedú jednotlivé osoby alebo skupiny. S obdivuhodnou oddannosťou a obetavosťou poskytujú pomoc matkám, nachádzajúcim sa v ťažkých situáciách a vystaveným pokušeniu utiekať sa k potratu. Vznikajú a stále sa množia skupiny dobrovoľníkov, ktoré sa snažia postarať o osoby bez rodiny, o ľudí, zápasiacich s osobitnými problémami, ako aj o tých, ktorým treba poskytnúť vhodné výchovné prostredie, aby prekonali škodlivé návyky a našli zmysel života.
Vďaka úsiliu vedcov a lekárov aj medicína ide dopredu v hľadaní stále účinnejších prostriedkov liečenia chorôb: nové objavy, kedysi nepredstaviteľné, predpokladajú ďalší pokrok a už dnes slúžia rodiacemu sa životu, trpiacim, ťažko chorým alebo umierajúcim. Rôzne inštitúcie a organizácie snažia sa sprístupniť najnovšie výdobytky medicíny aj krajinám, ktoré sú najbolestnejšie postihnuté biedou a endemickými chorobami. Takisto aj národné a medzinárodné združenia lekárov promptne prichádzajú na pomoc obetiam živelných pohrôm, epidémií a vojen. Hoci ešte veľa chýba k tomu, aby sa na medzinárodnej úrovni dosiahlo spravodlivé rozdeľovanie medicinálnych prostriedkov, akože nevidieť v doterajšej činnosti znaky stále širšej solidarity medzi národmi, vzrastu citlivosti, hodného uznania, na potreby ľudí a na morálne príkazy, ako aj väčšej úcty k životu?
27. Ako odpoveď na štátne ústavy, ktoré pripúšťajú umelý potrat a pokúšajú sa tu i tam s úspechom o legalizovanie eutanázie, vznikli na celom svete hnutia a iniciatívy, ktorých cieľom je obrana života prebúdzaním spoločenskej citlivosti. Keď konajú v zhode so svojou autentickou inšpiráciou rozhodne a dôsledne, bez použitia násilia, šíria povedomie hodnoty života, čím stimulujú a organizujú jeho rozhodnejšiu obranu.
Ako by sme mohli nespomenúť aj všetky každodenné skutky pohostinnosti, obety a nezištnej starostlivosti, ktoré denne s láskou vysluhuje množstvo osôb v rodinách, v nemocniciach, v detských domovoch, v domovoch dôchodcov alebo iných strediskách či spoločenstvách pre obranu života? Tým, že Cirkev nasledovala Ježišov príklad "dobrého Samaritána" (porov. Lk 10, 29-37) a z neho čerpala silu, vždy stála v prvých líniách na všetkých frontoch charitatívnej činnosti: mnoho jej synov a dcér, najmä rehoľníkov a rehoľníčok, berúc na seba staré, ale stále aktuálne formy činnosti, obetovalo a stále obetuje život Bohu, odovzdáva ho z lásky k blížnym tým najslabším a najnúdznejším.
Takéto činy kladú hlboké základy "civilizácii lásky a života", bez ktorej jestvovanie osôb i spoločnosti stráca svoj najľudskejší zmysel. I keby si ich nikto nevšimol, i keby zostali ukryté pred zrakom väčšiny, viera nám dáva istotu, že Otec, "ktorý vidí v skrytosti" (Mt 6,4), nielenže ich v budúcnosti odmení, ale už teraz spôsobuje, že prinášajú trvalý úžitok všetkým.
K znakom nádeje treba prirátať aj fakt, že v mnohých vrstvách verejnej mienky objavuje sa stále väčšia opozícia proti vojne ako metóde riešenia konfliktov medzi národmi, ktorá stále aktívnejšie hľadá účinné spôsoby, ako bez použitia násilia zadržať ozbrojených agresorov. V tejto perspektíve treba vidieť stále rozšírenejší odpor verejnej mienky proti trestu smrti, i keby sa uplatňoval len ako prostriedok "oprávnenej" spoločenskej "obrany": tento odpor vyplýva z presvedčenia, že dnešná spoločnosť je schopná účinne bojovať proti zločinnosti metódami, ktoré zločinca zneškodnia, ale nezbavia ho definitívne možnosti zmeniť svoj život.
S uspokojením treba uvítať aj väčšiu zainteresovanosť v oblasti kvality života a ekológie, ktorú možno registrovať najmä v spoločnostiach na vysokom stupni rozvoja, kde sa ľudia už natoľko neusilujú o zabezpečenie základných životných potrieb, ale skôr o celkové zlepšenie životných podmienok. Osobitne dôležitým javom je obnovenie etickej reflexie o živote: vznik a stále širší rozvoj bioetiky napomáha uvažovanie a dialóg medzi veriacimi a neveriacimi a tiež medzi vyznavačmi rôznych náboženstiev o základných etických problémoch, spojených s ľudským životom.
28. Tento obraz, plný svetiel a tieňov, má nám pomôcť uvedomiť si, že stojíme tvárou v tvár nadľudskému, dramatickému zápasu medzi zlom a dobrom, medzi smrťou a životom, medzi "kultúrou smrti" a "kultúrou života". Nie sme len jeho svedkami, nevyhnutne sme doň zatiahnutí: všetci sa ho zúčastňujeme, a preto nemôžeme uniknúť povinnosti bezpodmienečne sa postaviť za život.
Aj nám je adresovaná jasná a rozhodná Mojžišova výzva: "Hľa, dnes som predložil pred teba život a šťastie, smrť a nešťastie. (...) Predložil som vám život i smrť, požehnanie i kliatbu. Vyvoľ si život, aby si zostal nažive ty, aj tvoje potomstvo" (Dt 30,15.19). Táto výzva sa veľmi dobre hodí aj do našej situácie, lebo aj my si musíme každý deň voliť medzi "kultúrou života" a "kultúrou smrti". Ale slová Knihy Deuteronómium majú ešte hlbší význam, kážu nám urobiť čisto náboženské a morálne rozhodnutie. Našej existencii máme dať istý základný smer a verne a dôsledne v živote zachovávať Boží zákon: "Prikazujem ti, aby si miloval Pána, svojho Boha, kráčal po jeho cestách a zachovával jeho príkazy. (...) Vyvoľ si život, aby si zostal nažive ty, aj tvoje potomstvo, keď budeš milovať Pána, svojho Boha, a poslušne a verne sa vinúť k nemu; lebo pre teba to znamená život a dlhodobé prebývanie v krajine" (30,16.19-20).
Bezpodmienečné vyjadrenie sa za život nadobúda plný náboženský a morálny význam, keď prýšti z viery v Krista, je ňou utvárané a z nej čerpá silu. Nič viac nepomáha zaujať správny postoj v konflikte smrti a života, do ktorého sme ponorení, ako viera v Božieho Syna, ktorý sa stal človekom a prišiel k ľuďom, "aby mali život a aby ho mali hojnejšie" (Jn 10,10): je to viera v Zmŕtvychvstalého, ktorý premohol smrť; viera v Kristovu krv, "ktorá volá hlasnejšie než Ábelova" (Hebr 12,24).
Svetlo a sila z tejto viery umožňujú preto Cirkvi, ktorá stojí tvárou v tvár výzvam prítomnej situácie, hlbšie si uvedomiť, že dostala od svojho Pána milosť a úlohu ohlasovať Evanjelium života, sláviť ho a slúžiť mu.

II.
PRIŠIEL SOM, ABY MALI ŽIVOT
Kresťanské posolstvo o živote
"Zjavil sa život a my sme ho videli" (1Jn 1,2): pohľad, upretý na Krista, "Slovo života"
29. Pred nespočetnými vážnymi nebezpečenstvami, ktoré v súčasnom svete ohrozujú život, cítime sa akoby preniknutí pocitom bezmocnosti: zdá sa nám, že dobro nikdy nenájde dosť síl, aby zvíťazilo nad zlom!
Práve toto je situácia, v ktorej Boží ľud a v ňom každý veriaci je povolaný, aby s pokorou a odvahou vyznal vieru v Ježiža Krista, "Slovo života" (porov. 1Jn 1,1). Evanjelium života nie je len reflexia, hoci originálna a hlboká, nad ľudským životom; nie je ani výlučne prikázaním, ktoré má robiť svedomia citlivejšími a vyvolať hlboké spoločenské premeny; o to viac nie je klamným prísľubom lepšej budúcnosti. Evanjelium života je konkrétna osobná skutočnosť, lebo spočíva v ohlasovaní osoby samého Ježiša. Apoštolovi Tomášovi a jeho prostredníctvom každému človekovi Ježiš povedal o sebe: "Ja som cesta, pravda a život" (Jn 14,6). Tak isto definuje svoju totožnosť v rozhovore s Martou, Lazárovou sestrou: "Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď zomrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky" (Jn 11,25-26). Ježiš je Syn, ktorý od večnosti dostáva život od Otca (porov. Jn 5,26) a ktorý prišiel k ľuďom, aby im dal podiel na tomto dare: "Prišiel som, aby mali život a aby ho mali hojnejšie" (Jn 10,10).
A tak slová, skutky a sama Ježišova osoba dáva človeku možnosť "poznať" plnú pravdu o hodnote ľudského života; z tohto "prameňa" čerpá predovšetkým schopnosť dokonalého "konania" tejto pravdy (porov. Jn 3,21), to znamená prijatia a plnej realizácie povinnosti milovať ľudský život a slúžiť mu, brániť ho a pomáhať mu.
V Kristovi sa totiž definitívne ohlasovalo a v plnosti človeku ponúklo Evanjelium života, ktoré - darované už v Starom zákone, ba istým spôsobom vpísané do srdca každého muža a ženy - zaznieva v každom svedomí "od počiatku", to jest od okamihu stvorenia, takže napriek negatívnym vplyvom hriechu možno ho v jeho jadre poznať aj ľudským rozumom. Ako píše II. vatikánsky koncil, Kristus "celou svojou prítomnosťou a celým svojím zjavom, slovami a skutkami, znameniami a zázrakmi, najmä však svojou smrťou a slávnym zmŕtvychvstaním a napokon zoslaním Ducha pravdy uskutočňuje, a tým aj završuje zjavenie a potvrdzuje ho Božím svedectvom, totiž že Boh je medzi nami, aby nás oslobodil z tmy hriechu a smrti a aby nás vzkriesil k večnému životu."22
30. S pohľadom upretým na Krista Pána túžime preto ešte raz od neho počuť "Božie slová" (Jn 3,34) a rozjímať nad Evanjeliom života. Najhlbší a najpôvodnejší zmysel takéhoto rozjímania nad zjaveným posolstvom o ľudskom živote vyjadril apoštol Ján, ktorý na začiatku svojho prvého listu píše takto: "Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života. Lebo zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám. Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami" (1,1-3).
V Ježišovi, v "Slove života" ohlasuje sa nám teda a udeľuje večný Boží život. Vďaka tomuto zjaveniu a obdarovaniu fyzický a duchovný život človeka , a to už v jeho pozemskej fáze, nadobúda plnú hodnotu a význam: večný Boží život je totiž cieľom, ku ktorému smeruje a je povolaný človek, žijúci na tomto svete. A tak Evanjelium života obsahuje všetko, čo ľudská skúsenosť a rozum hovorí o hodnote ľudského života, preniká to, pozdvihuje a dopĺňa.
"Moja sila a moja udatnosť je Pán a stal sa mi spásou" (Ex 15,2): život je vždy dobrom
31. Plnosť evanjeliového posolstva o živote bola v skutočnosti pripravená už v Starom zákone. Najmä dejiny východu z Egypta, ktoré sú základom skúsenosti viery Starého zákona, umožňuje Izraelu spoznať, aký cenný je jeho život v Božích očiach. Keď sa zdá, že národ je už odsúdený na záhubu, keď všetkým novonarodeným deťom mužského pohlavia hrozí smrť (porov. Ex 1, 15-22), Boh sa mu zjavuje ako Spasiteľ, schopný zabezpečiť budúcnosť národu, zbavenému nádeje. Takto sa v Izraeli rodí osobitné povedomie: jeho život nie je vydaný na milosť a nemilosť faraónovi, ktorý s ním môže slodobne nakladať; naopak, je obklopený veľkou a nežnou Božou láskou.
Vyvedenie z otroctva znamená obdarenie národa totožnosťou a uznanie jeho trvalej dôstojnosti a dáva mu tiež počiatok nových dejín, v ktorých objavovanie Boha ide ruka v ruke s objavovaním seba. Východ z Egypta je ustanovujúcou a vzorovou skúsenosťou. Učí Izrael, že vždy, keď jeho jestvovanie je ohrozené, stačí mu utiekať sa k Bohu s novou dôverou, aby získal jeho účinnú pomoc: "Stvoril som ťa, ty si mojím sluhom, Izrael, nezabudnem na teba" (Iz 44,21).
Keď si teda Izrael uvedomil hodnotu svojho jestvovania ako národa, uvedomuje si aj zmysel a hodnotu života ako takého. V tejto línii rozvíjajú svoju reflexiu najmä knihy "múdrosti", ktoré vychádzajú z každodennej skúsenosti z "krehkosti" života, ako aj z uvedomovania si nebezpečenstiev, ktoré mu hrozia. Keď sa protirečí existencii, je to výzva pre vieru dať svoju odpoveď.
Najmä problém utrpenia znepokojuje vieru a vystavuje ju skúške. Nie je meditácia Knihy Jób bolestným stenaním celého ľudstva? Je pochopiteľné, že nevinný človek, zdeptaný utrpením, si kladie otázku: "Prečo len dal svetlo úbožiakovi a život takým, čo sú zatrpklí? Oni smrť si žičia, a ona nechodí, hoc jak skrytý poklad ju hľadajú" (3,20-21). Ale aj uprostred najnepreniknuteľnejšej tmy viera vedie človeka, aby s dôverou a úctou uznal "tajomstvo": "Nuž dobre viem ja, že ty všetko urobíš, nijaký tvoj zámer nemožno prekaziť" (Jób 42,2).
Zjavenie umožňuje stále jasnejšie si uvedomovať zárodok nesmrteľného života, ktorý Stvoriteľ vložil do sŕdc ľudí: "Všetko urobil vhodne na svoj čas: do srdca im vložil (tušenie) večnosti" (Kaz 3,11). Tento zárodok dokonalej plnosti má sa zjaviť v láske a uskutočniť - ako nezaslúžený Boží dar - účasťou na jeho večnom živote.

"Jeho meno pre vieru v toto meno upevnilo tohoto človeka..." (Sk 3,16): v neistote ľudskej existencie Ježiš uskutočňuje plný zmysel života
32. Skúsenosť starozákonného ľudu obnovuje sa v skúsenosti všetkých "chudobných", ktorí sa stretajú s Ježišom z Nazareta. Podobne ako kedysi Boh, "priateľ života" (Múd 11,26), ktorých existencia je vystavená nebezpečenstvu a podlieha ohraničeniam, že aj ich život je dobrom, ktorému Otcova láska dáva zmysel a hodnotu.
"Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium" (Lk 7,22). Týmito slovami proroka Izaiáša (35,5-6; 61,1) predstavuje zmysel svojho poslania: tak všetci, ktorí trpia pre akési "umenšenie" svojej existencie, môžu od neho počuť dobrú zvesť o tom, že Boh sa o nich zaujíma, a presviedčajú sa, že aj ich život je dar, ktorý Otec žiarlivo chráni vo svojich rukách (porov. Mt 6,25-34).
Práve predovšetkým "chudobným" je adresované Ježišovo kázanie a Ježišova činnosť. Jeho slová a skutky zástupom chorých a odsunutých na okraj, ktorí s ním chodia a hľadajú ho (porov. Mt 4,23-25), zjavujú, akú veľkú hodnotu má ich život a na akom silnom základe spočíva ich očakávanie spásy.
Podobne je to od samého počiatku v poslaní Cirkvi. Keď ohlasuje Ježiša ako toho, ktorý "chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých posadnutých diablom, lebo bol s ním Boh" (Sk 10,38), Cirkev vie, že je zvestovateľkou posolstva spásy, ktorej novosť sa vo svojej úplnosti prejavuje práve v situáciách poníženia a biedy ľudského života. Toto posolstvo ohlasuje Peter, keď uzdravuje chromého, ktorého denne kladú ku vchodu do jeruzalemského chrámu, k bráne, zvanej "Krásna", aby si pýtal almužnu: "Striebro a zlato nemám, ale čo mám, to ti dám: V mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď!" (Sk 3,6). Vierou v Ježiša, "pôvodcu života" (Sk 3,15), život, ktorým sa opovrhuje a ktorý je vydaný na milosť a nemilosť iným, nachádza svoju totožnosť a plnú dôstojnosť.
Slová a skutky Ježiša a jeho Cirkvi nevzťahujú sa len na tých, ktorí skusujú choroby, utrpenia a rôzne formy odmietnutia zo strany spoločnosti. V hlbšom zmysle týkajú sa samého zmyslu života každého človeka v jeho mravnom a duchovnom rozmere. Iba človek, ktorý uznáva, že jeho život zasiahla choroba hriechu, môže nájsť pravdu a autentickosť svojho jestvovania v stretnutí s Ježišom Spasiteľom podľa jeho vlastných slov: "Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali" (Lk 5,31-32). Ten však, kto si myslí, ako napríklad boháč z evanjeliového podobenstva, že si dokáže zabezpečiť život výlučne hromadením materiálnych dobier, v skutočnosti sa klame: život sa mu vymyká z rúk, o chvíľu mu ho vezmú, a on nikdy nepochopí jeho pravý zmysel: "Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude?" (Lk 12,20).
33. Aj v živote samého Ježiša sa od začiatku až do konca stretávame s "dialektikou" medzi skúsenosťou s krehkosťou ľudského života a potvrdením jeho hodnoty. Ježišov život je totiž už od narodenia poznačený neistotou. Je pravda, že ho príjmu spravodliví, ktorí sa pripájajú k ochotnému a radostnému Máriinmu "áno" (porov. Lk 1,38). Ale zároveň ho odmieta svet, ktorý mu je nepriateľský a hľadá Dieťa, "aby ho zmárnil" (Mt 2,13), alebo prejavuje ľahostajnosť a nedostatok záujmu o tajomstvo toho života, ktorý prichádza na svet: "Nebolo pre nich miesta v hostinci" (Lk 2,7). Práve vdaka tomu kontrastu medzi ohrozeniami a neistotou na jednej strane a silou Božieho daru na druhej, žiari zvláštnym jasom sláva, ktorá vychádza z nazaretského domu i betlehemskej maštale: tento rodiaci sa život je spásou celého ľudstva (porov. Lk 2,11).
Ježiš berie na seba všetky protirečenia a riziká, aké život prináša: "Hoci bol bohatý, stal sa pre vás chudobným, aby ste sa vy jeho chudobou obohatili" (2Kor 8,9). Chudoba, o ktorej hovorí Pavol, nie je len zbavením sa božských práv, ale je podieľaním sa na ponížení a neistote ľudského života (porov. Flp 2,8-9). Ježiš túto chudobu zakusuje po celý svoj život, až k vrcholnému okamihu smrti na kríži: "Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno,ktoré je nad každé iné meno" (Flp 2,8-9). Práve svojou smrťou zjavuje Ježiš celú veľkosť a hodnotu života, keďže jeho obeta na kríži stáva sa prameňom nového života pre všetkých ľudí (porov. Jn 12,32). V tomto putovaní uprostred protivenstiev, ba tvárou v tvár strate života, Ježiša vedie presvedčenie, že jeho život je v Otcových rukách. Preto na kríži môže povedať: "Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha" (Lk 23,46) - to znamená svoj život. Naozaj je veľká hodnota ľudského života, keď ho vzal na seba Boží Syn, prijal a urobil ho miestom, na ktorom sa uskutočňuje spása celého ľudstva!
"Povolaní (...) stanú sa podobnými obrazu jeho Syna" (Rim 8,28-29): Božia sláva žiari v ľudskej tvári
34. Život je vždy dobrom. Človek je povolaný, aby chápal hlboké dôvody toho intuitívneho presvedčenia, ktoré je aj skúsenostným faktom.
Prečo je život dobrý? Táto otázka sa objavuje v celej Biblii a už na jej prvých stránkach nachádza výstižnú a udivujúcu odpoveď. Život, ktorý dal Boh človeku, je iný a odlišný od života všetkých ostatných tvorov, keďže človek, hoci je spríbuznený s prachom zeme (porov. Gn 2,7; 3,19; Jób 34,15; Ž 103 (102),14; 104(103),29), je vo svete zjavením Boha, znamením jeho prítomnosti, stopou jeho slávy (porov. Gn 1, 26-27; Ž 8,6). Práve na to chcel upriamiť pozornosť sv. Irenej z Lyonu vo svojom známom výroku: "Božou slávou je človek, ktorý žije".23 Človek je obdarený najväčšou dôstojnosťou, ktorá je zakorenená vo vnútornom spojení so Stvoriteľom: skvie sa v ňom jas skutočnosti samého Boha.
Tvrdí to Kniha Genesis v prvom opise stvorenia, keď predstavuje človeka ako vrchol a korunu stvoriteľského pôsobenia Boha, ktorý z beztvarého chaosu vyvádza najdokonalejšie stvorenie. Všetko stvorenstvo je zamerané na človeka a jemu je podriadené: "Množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte (...) nad všetkou zverou" (1,28) - prikazuje Boh mužovi a žene. Podobné posolstvo obsahuje aj druhý opis stvorenia: "I vzal Pán, Boh, človeka a umiestnil ho v raji Edenu, aby ho obrábal a strážil" (Gn 2,15). Takto sa potvrdzuje primát človeka nad vecami: sú mu podriadené a zverené jeho zodpovednosti, zatiaľ čo jeho samého nemôžu blížni pod žiadnou zámienkou zotročiť, či zredukovať na úroveň veci.
V biblickom opise odlišnosť človeka od ostatných stvorených bytí podčiarkuje najmä fakt, že len jeho stvorenie je tu predstavené ako plod osobitného Božieho rozhodnutia zjednotiť človeka so Stvoriteľom osobitným a špecifickým putom: "Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby" (Gn 1,26). Život, ktorý dal Boh človeku, je darom, pomocou ktorého Boh udeľuje niečo zo seba stvoreniu.
Izrael sa bude vytrvalo pýtať na zmysel tohto osobitného a špecifického puta medzi človekom a Bohom. Aj Kniha Sirachovcova hovorí, že Boh, keď tvoril človeka, "stvoril ho podľa svojho obrazu a vyzbrojil ho silou, ako je sám mocný" (porov. 17,1-3). K takémuto uzáveru nevedie autora knihy len vláda človeka nad svetom, ale aj duchovné schopnosti, vlastné len človeku, ako rozum, rozlišovanie dobra a zla, slobodná vôľa: "Naplnil ich múdrou rozumnosťou, naznačil im, čo je dobré a čo zlé" (Sir 17,6). Schopnosť poznať pravdu a skúsenosť slobody sú privilégiom človeka ako bytosti stvorenej na obraz svojho Stvoriteľa, pravého a spravodlivého Boha (porov. Dt 32,4). Medzi viditeľnými stvoreniami len človek je "schopný poznať a milovať svojho Stvoriteľa".24 Život, ktorým Boh obdarováva človeka, je niečím viac než len jestvovaním v čase. Je smerovaním k plnosti života; je zárodkom jestvovania, ktoré prekračuje hranice času: "Lebo Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť, urobil ho obrazom svojej podoby" (Múd 2,23).
35. Aj jahvistický opis stvorenia je vyjadrením toho istého presvedčenia. V tomto prastarom rozprávaní hovorí sa totiž o Božom vdýchnutí, ktorým sa človek naplní, aby sa stal živou bytosťou. "Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou" (Gn 2,7).
Božský pôvod tohto dychu života vysvetľuje stály pocit neuspokojenia, ktoré celý život človeka sprevádza. Človek, ktorého stvoril Boh, a ktorý v sebe nosí jeho nezmazateľnú stopu, prirodzene túži po Bohu. Každý človek, keď sa započúva do najhlbších túžob svojho srdca, musí uznať, že aj na neho sa vzťahujú pravdivé slová sv. Augustína: "Pre seba si nás stvoril, Pane, a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe".25
Mimoriadne výrečným svedectvom je pocit neuspokojenia, ktorý pociťuje človek v raji, dokiaľ jeho jediným spoločníkom je rastlinný a živočíšny svet (porov. Gn 2,20). Až keď sa objavila žena, to jest bytosť, ktorá je telom z jeho tela a kosťou z jeho kostí (porov. Gn 2,23) a v ktorej tiež prebýva duch Boha Stvoriteľa, môže uspokojiť svoju potrebu medziosobného dialógu, ktorý má pre ľudskú existenciu taký životný význam. V blížnom, v mužovi alebo žene, možno vnímať odraz samého Boha, konečného cieľa a uspokojenia každého človeka.
"Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?" - pýta sa žalmista (Ž 8,5). Tvárou v tvár nesmiernemu vesmíru človek sa zdá byť bezvýznamnou bytosťou, ale práve tento kontrast zdôrazňuje jeho veľkosť: "Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov (možno si tiež vysvetliť: o niečo menšieho ako Boh), slávou a cťou si ho ovenčil" (Ž 8,6). Božia sláva vyžaruje z tváre človeka. V ňom Stvoriteľ nachádza odpočinok, ako o tom s dojatím a úžasom píše sv. Ambróz: "Skončil sa šiesty deň a s ním stvorenie sveta a utvorenie umeleckého diela, akým je človek, ktorý vládne nad všetkými živými bytiami a je vrcholom vesmíru a najväčšou krásou celého stvorenia. Naozaj, mali by sme zachovať úctivé ticho, lebo Pán odpočíval po všetkých prácach na zemi. Oddychoval vo vnútri človeka, v jeho mysli a v jeho myšlienkach; stvoril predsa človeka ako rozumné bytie, schopné nasledovať ho, brať si za vzor jeho čnosti, túžiace po nebeských milostiach. V týchto črtách človeka prebýva Boh, ktorý povedal: «A na takéhoto zhliadnem: na pokorného a zroneného duchom a ktorý sa trasie pred mojimi slovami» (Iz 66,2). Ďakujem Pánu Bohu nášmu za to, že stvoril také zázračné dielo, v ktorom môže nájsť odpočinutie".26
36. Žiaľ, vznešený Boží zámer sa zatemní hriechom, ktorý sa votrel do ľudských dejín. Hriechom sa človek búri proti Stvoriteľovi, čo ho vedie k modloslužobnému uctievaniu stvorenia: "Uctievali stvorenia a slúžili radšej im ako Stvoriteľovi" (Rim 1,25). Takto človek nielenže zneuctieva Boží obraz v sebe samom, ale cíti pokušenie deformovať ho aj v iných, keď dobré vzájomné vzťahy nahrádza nedôverou, ľahostajnosťou a nepriateľstvom až po vraždiacu nenávisť. Kto neuznáva Boha ako Boha, spreneveruje sa hlbokému pojmu človeka a narúša spoločenstvo medzi ľuďmi.
Boží obraz znovu zažiaril v živote človeka a ukázal sa v celej plnosti, keď prišiel na svet v ľudskom tele Boží Syn: "On je obraz neviditeľného Boha" (Kol 1,15), "On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty" (Hebr 1,3). On je dokonalým obrazom Otca.
Životný zámer, zverený prvému človekovi - Adamovi, nachádza napokon naplnenie v Kristovi. Kým Adamova neposlušnosť ničí a zneucťuje Boží zámer s ľudským životom a privádza na svet smrť, vykupujúca Kristova poslušnosť je prameňom milosti, ktorá sa vylieva na ľudí, a tak všetkým otvára dokorán brány kráľovstva života (porov. Rim 5,12-21). Apoštol Pavol píše: "Prvý človek, Adam, sa stal živou bytosťou; posledný Adam oživujúcim duchom" (1Kor 15,45).
Tým, ktorí prijmú pozvanie ísť za Kristom, ponúka sa plnosť života: Boží obraz v nich sa im prinavráti obnovený a zdokonalený. Taký je zámer Boha s ľuďmi, aby sa stali "podobnými obrazu jeho Syna" (Rim 8,29). Len takto, vo svetle tohto obrazu, môže človek dosiahnuť oslobodenie z otroctva modloslužobníctva, vybudovať pretrhnuté putá bratstva a nájsť svoju totožnosť.
"A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky" (Jn 11,26): dar večného života
37. Život, ktorý Boží Syn priniesol ľuďom, nemožno zredukovať len na jestvovanie v čase. Život, ktorý je od večnosti "v ňom" a je "svetlom ľudí" (Jn 1,4), spočíva v tom, že človek sa zrodí z Boha, aby mal účasť na plnosti jeho lásky: "Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi; tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha" (Jn 1,12-13).
Sám Ježiš nazýva tento život, ktorý nám priniesol ako dar, jednoducho "život"; poukazuje pritom na to, že zrodenie z Boha je nevyhnutné, aby človek mohol dosiahnuť cieľ, pre ktorý ho Boh stvoril: "Hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí zhora, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo" (Jn 3,3). Dar tohto života je vlastným predmetom Ježišovho poslania: On je ten, "ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život" (Jn 6,33), môže preto oprávnene tvrdiť: "Kto mňa nasleduje (...) bude mať svetlo života" (Jn 8,12).
Pri iných príležitostiach Ježiš hovorí o "večnom živote", pričom adjektívum neznamená len nadčasový rozmer. Život, ktorý Ježiš sľubuje a dáva, je "večný", lebo je plnou účasťou na živote "Večného". Každý, kto verí v Ježiša a zostáva v spoločenstve s ním, má večný život (porov. Jn 3,15; 6,40), ale len od neho počuje slová, ktoré mu zjavujú plnosť života a vnášajú ju do jeho existencie; sú to slová "večného života", ako hovorí Peter vo svojom vyznaní viery "Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý" (Jn 6,68-69). V čom potom spočíva večný život, Ježiš sám hovorí vo veľkňazskej modlitbe, ktorou sa obracia na Otca: "A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista" (Jn 17,3). Poznať Boha a jeho Syna znamená prijať tajomstvo spoločenstva lásky Otca, Syna i Svätého Ducha do vlastného života, ktorý sa už teraz otvára večnému životu účasťou na Božom živote.
38. Večný život je teda životom samého Boha a zároveň životom Božích detí. Reakciou veriaceho na túto prekvapivú a nevýslovnú pravdu má byť neslabnúci úžas a bezhraničná vďačnosť. Veriaci človek má spolu s apoštolom Jánom opakovať tieto slová: "Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: Voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme. (...) Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je" (1Jn 3,1-2).
Takto kresťanská pravda o živote dosahuje svoj vrchol. Dôstojnosť života nevyplýva len z jeho prameňa čiže zo skutočnosti, že pochádza od Boha, ale aj z jeho cieľa, z jeho predurčenia pre spoločenstvo s Bohom, ktoré sa dosahuje poznaním Boha a láskou k nemu. Práve vo svetle tejto pravdy sv. Irenej upresňuje a dopĺňa svoju oslavu človeka: "Božou slávou" je "človek, ktorý žije", ale "život človeka spočíva vo videní Boha".27
Pre ľudský život z toho vyplývajú bezprostredné dôsledky, a to už v jeho pozemskej fáze, lebo už počas nej klíči a rastie večný život. Ak človek inštinktívne miluje život, lebo je dobrom, táto láska nachádza svoje konečné zdôvodnenie a silu, šírku a hĺbku v Božích rozmeroch tohto dobra. V podobnej perspektíve láska k životu, akú má každá ľudská bytosť, neobmedzuje sa len na obyčajné hľadanie priestoru na sebarealizáciu a pre nadviazanie vzťahov s inými, ale rozvíja sa v radostnom presvedčení, že z vlastnej existencie možno urobiť "miesto" zjavenia sa Boha, miesto stretnutia sa a spoločenstva s ním. Život, ktorým nás Ježiš obdarováva, nezbavuje našu dočasnú existenciu svojej hodnoty, ale ju zahŕňa a vedie ku konečnému určeniu: "Ja som vzkriesenie a život. (...) Nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky" (Jn 11,25-26).
"Krv vašich duší budem vyhľadávať (...) od každého človeka, aj keď je to brat" (Gn 9,5): úcta a láska ku každému človeku
39. Život človeka pochádza od Boha, je jeho darom, jeho obrazom a odrazom, účasťou na jeho oživujúcom dychu. Preto Boh je jediným Pánom tohto života: človek ním nemôže disponovať. Sám Boh to po potope pripomína Noemovi: "Od každého človeka (...) budem vyhľadávať dušu človeka" (Gn 9,5). Autor biblického textu sa na tomto mieste snaží podčiarknuť, že základom posvätnosti života je Boh a jeho stvoriteľská činnosť: "Lebo na Boží obraz som stvoril človeka" (Gn 9,6).
Život a smrť človeka sú preto v rukách Boha, v jeho moci: "V jeho ruke je duša všetkých bytostí, aj duch každého ľudského tela", volá Jób (12,10). "Pán usmrcuje aj oživuje, posiela do pekiel a volá aj späť" (1Sam 2,6). Len Boh môže povedať: "Ja zabíjam, aj život navraciam" (Dt 32,39).
Ale táto moc, ktorú Boh vykonáva, nie je hrozivá svojvôľa, ale láskyplná starostlivosť, ktorou zahŕňa svoje stvorenia. Je pravda, že život človeka je v Božích rukách, ale pravda je aj to, že sú to milujúce ruky, podobné matkiným dlaniam, ktorými si túli, živí svoje dieťa a stará sa oň: "Ale ja som svoju dušu upokojil a utíšil. Ako nasýtené dieťa v matkinom náručí, ako nasýtené dieťa, tak je moja duša vo mne" (Ž 131 (130),2; porov. Iz 49,15; 66,12-13; Oz 11,4). Izrael sa teda nedíva na dejiny národov a ľudí ako na ovocie čistej náhody alebo slepého osudu, ale vidí v nich realizáciu plánu lásky, podľa ktorého Boh zhromažďuje všetky životné sily a stavia ich proti silám zla, ktoré sa rodia z hriechu: "Pretože Boh nestvoril smrť a neteší sa zo záhuby žijúcich. Veď on stvoril všetko pre bytie" (Múd 1,13-14).
40. Z pravdy o posvätnosti života vyplýva zásada jeho nenarušiteľnosti, vpísaná od počiatku do srdca človeka, do jeho svedomia. Otázka: "Čo si to urobil?" (Gn 4,10), ktorú bol (správne má byť: Boh - pozn. KVAS) položil Kainovi, keď tento zabil svojho brata Ábela, vyjadruje skúsenosť každého človeka: hlas, ktorý hovorí v hĺbke svedomia, stále mu pripomína nenarušiteľnosť vlastného i cudzieho života ako skutočnosti, ktorá nezávisí od neho, lebo je vlastníctvom a darom Boha, Stvoriteľa a Otca.
Prikázanie, ktoré hovorí o nenarušiteľnosti ľudského života, zaznieva uprostred "desiatich slov" sinajskej zmluvy (porov. Ex 34,28). Zakazuje predovšetkým vraždu: "Nezabiješ!" (Ex 20,13); "Nevinného a toho, kto je v práve, nepripravíš o život" (Ex 23,7); ale zakazuje - ako upresňuje neskoršie zákonodarstvo Izraela - aj akékoľvek zranenia na tele blížneho (porov. Ex 21,12-27). Treba, samozrejme, uznať, že v Starom zákone táto citlivosť na hodnotu života, hoci už tak výrazná, nemá ešte subtílnosť, ako je vyjadrená v horskej reči, čoho dôkazom sú niektoré aspekty vtedy zaväzujúceho zákonodarstva, ktoré predpokladalo bolestné telesné tresty, ba i trest smrti. Ale celkové posolstvo, ktoré sa má v Novom zákone zdokonaliť, je rozhodnou výzvou rešpektovať zásady nenarušiteľnosti fyzického života a osobnej integrity a jeho vrcholným bodom je pozitívne prikázanie, ktoré káže mať pocit zodpovednosti za blížneho ako za seba samého: "Miluj svojho blížneho ako seba samého!" (Lv 19,18).
41. Prikázanie "Nezabiješ!", obsiahnuté a prehĺbené v pozitívnom prikázaní lásky k blížnemu, v celej svojej sile potvrdil Pán Ježiš. Na otázku bohatého mladíka: "Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?", Ježiš odpovedá: "Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!" (Mt 19,16.17). A ako prvé z nich uvádza prikázanie "Nezabiješ!" (v. 18). V horskej reči žiada Ježiš od svojich učeníkov väčšiu spravodlivosť ako je spravodlivosť farizejov a zákonníkov, a to aj v oblasti rešpektovania života: "Počuli ste, že otcom bolo povedané: «Nezabiješ!» Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá" (Mt 5,21-22).
Svojimi slovami a skutkami Ježiš ešte jasnejšie predkladá pozitívne požiadavky, týkajúce sa nenarušiteľnosti života. Možno ich nájsť už v Starom zákone, ktorého zákonodarstvo sa snažilo chrániť život v okamihoch slabosti a ohrozenia, starať sa o cudzincov, vdovy, siroty, chorých, chudobných rôzneho druhu, ako aj brániť život nenarodených (porov. Ex 21,22; 22,20-26). Ježišovým príchodom tieto pozitívne požiadavky nadobúdajú novú životnosť a rozmach, väčší dosah a hĺbku: zahŕňajú nielen starostlivosť o život brata (pokrvného, člena toho istého národa, cudzinca, ktorý býva v izraelskej krajine), ale aj zodpovednosť za cudzích, ba lásku k nepriateľom.
Žiaden človek nie je cudzí pre toho, kto má byť blížnym každému, kto to potrebuje a cíti sa zodpovedným za ich život, ako to učí výrečné a presvedčivé podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi (porov. Lk 10,25-37). Dokonca i nepriateľ prestane byť nepriateľom pre toho, kto má povinnosť milovať ho (porov. Mt 5,38-48; Lk 6,27-35) a "robiť mu dobre" (porov. Lk 6,27.33.35) tým, že bude horlivo a nezištne uspokojovať jeho životné potreby (porov. Lk 6,34-35). Vrcholom tejto lásky je modlitba za nepriateľov, ktorá súzvučí so starostlivou Božou láskou: "Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých" (Mt 5,44-45; porov. Lk 6,28.35).
Najhlbším rozmerom Božieho prikázania, chrániaceho život človeka, je teda požiadavka preukazovať úctu a lásku každej osobe a jej životu. Takéto poučenie adresuje apoštol Pavol kresťanom v Ríme, keď nadväzuje na Ježišove slová (porov. Mt 19,17-18): "Lebo: Nescudzoložíš! Nezabiješ! Nepokradneš! Nepožiadaš! a ktorékoľvek iné prikázanie je zahrnuté v tomto slove: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Láska nerobí zle blížnemu; teda naplnením zákona je láska" (Rim 13,9-10).
"Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju!" (Gn 1,28): zodpovednosť človeka za život
42. Brániť život a posilňovať ho, ctiť si ho a milovať - to je úloha, ktorú Boh zveruje každému človeku, keď ho ako svoj živý obraz povoláva k účasti na jeho vláde nad svetom: "Boh ich požehnal a povedal im: «Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!»" (Gn 1,28).
Biblický text v plnom svetle ukazuje šírku a hĺbku panovania, akým Boh obdaril človeka. Ide predovšetkým o panovanie nad zemou a nad každou živou bytosťou, ako to pripomína Kniha múdrosti: "Bože otcov, Pane milosrdenstva, (...) človeka si stvoril svojou múdrosťou, aby vládol nad stvorenstvom, ktoré si ty povolal k jestvote, aby spravoval svet v svätosti a spravodlivosti" (9,1-3). Aj žalmista ospevuje panovanie človeka ako znak slávy a dôstojnosti, ktorú mu dal Stvoriteľ: "Ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk. Všetko si mu položil pod nohy: ovce a všetok domáci statok aj všetku poľnú zver, vtáctvo pod oblohou a ryby v mori i všetko, čo sa hýbe po dne morskom" (Ž 8,7-9).
Človek bol povolaný, aby obrábal záhradu zeme a strážil ju (porov. Gn 2,15), je teda osobitným spôsobom zodpovedný za životné prostredie, to jest za stvorenú skutočnosť, ktorá z Božej vôle má slúžiť jeho osobnej dôstojnosti a jeho životu: zodpovedný je nielen vzhľadom na prítomnú dobu, ale aj vzhľadom na budúce pokolenia. V tom spočíva ekologická otázka so všetkými jej aspektmi - od ochrany prírodných "habitátov" rôznych druhov zvierat a foriem života po "ekológiu človeka" v užšom slova zmysle:28 cestu jej riešenia, rešpektujúcu toto veľké dobro, akým je život, určujú etické zásady, jasne a rozhodne formulované na stránkach Biblie. "Vláda, ktorú odovzdal Stvoriteľ človeku, neznamená absolútnu moc, ani nemôže byť reč o slobode «užívania» či ľubovoľného disponovania vecami. Obmedzenie, ktoré sám Stvoriteľ od počiatku človeku určil a symbolicky vyjadril v zákaze «požívať ovocie stromu» (porov. Gn 2,16-17) jasne ukazuje, že vo vzťahu k viditeľnej prírode sme podriadení nielen biologickým, ale aj morálnym zákonom, ktoré nemožno beztrestne prestupovať".29
43. Istá účasť človeka na Božom panovaní prejavuje sa aj v osobitnej zodpovednosti, ktorá mu bola zverená vzhľadom na pravý ľudský život. Najvznešenejším prejavom tejto zodpovednosti je odovzdávanie života aktom plodenia zo strany muža a ženy v manželstve, ako to pripomína II. vatikánsky koncil: "Boh sám, ktorý povedal: «Nie je dobre byť človeku samému» (Gn 2,18) a ktorý «od počiatku stvoril ľudí ako muža a ženu» (Mt 19,4), keď im chcel dať osobitnú účasť na svojom stvoriteľskom diele, požehnal mužovi a žene slovami: «Ploďte a množte sa» (Gn 1,28)".30
Keď Koncil hovorí o osobitnej účasti "muža a ženy v "stvoriteľskom diele" Boha, chce zdôrazniť, že zrodenie dieťaťa je hlboko ľudskou a vysoko náboženskou udalosťou, keďže angažuje manželov, ktorí sú "jedným telom" (porov. Gn 2,24) a zároveň samého Boha, ktorý je tu prítomný. Ako som napísal v Liste rodinám keď sa z manželskej jednoty dvoch rodí nový človek, prináša si na svet osobitný obraz a podobu samého Boha: v biológii plodenia je vpísaná genealógia osoby. Ak hovoríme, že manželia ako rodičia sú spolupracovníkmi Boha Stvoriteľa pri počatí a zrodení nového človeka, týmto tvrdením nemyslíme len na biologické zákony, ale na to, že v ľudskom rodičovstve je prítomný sám Boh - prítomný ešte iným spôsobom, ako v každom inom rodení vo viditeľnom svete, "na zemi". Len od neho môže predsa pochádzať "obraz a podoba", ktorá je vlastná ľudskej bytosti, tak ako pri stvorení. Rodenie je pokračovaním stvorenia".31
Túto náuku jednoduchým a výrečným jazykom ohlasuje biblický text, v ktorom počujeme radostný výkrik prvej ženy, "matky všetkých žijúcich" (porov. Gn 3,20). Eva, vedomá si Božieho zásahu, volá: "Získala som človeka od Pána" (Gn 4,1). Tak sa teda v akte plodenia, v ktorom rodičia odovzdávajú dieťaťu život, stvorením nesmrteľnej duše32 odovzdáva aj Boží obraz a Božia podoba. Taký je zmysel slov, ktorými sa začína "rodokmeň Adamových potomkov": "Keď Boh stvoril Adama, urobil ho na Božiu podobu, muža a ženu ich stvoril, požehnal ich a dal im meno človek, keď boli stvorení. Keď mal Adam stotridsať rokov, narodil sa mu syn, jemu podobný, podľa jeho obrazu, a nazval ho menom Set" (Gn 5,1-3). Práve v tejto úlohe spolupracovníkov Boha, ktorý odovzdáva svoj obraz novej bytosti, tkvie veľkosť manželov, ochotných "odvážne spolupracovať s láskou Stvoriteľa a Spasiteľa, ktorý ich prostredníctvom stále rozširuje a obohacuje svoju rodinu".33 V tomto svetle biskup Amfiloch vyzdvihoval hodnotu "posvätného manželstva, vyvoleného a pozdvihnutého nad všetky pozemské dary" ako spoločenstva, ktoré "plodí ľudstvo a vytvára Božie obrazy".34
Muž a žena, zjednotení v manželstve, sú tak zapojení do Božieho diela: aktom plodenia prijímajú Boží dar a nový život sa otvára budúcnosti.
Avšak nezávisle na špecifickom poslaní rodičov úloha slúžiť životu a prejavovať mu starostlivosť spočíva na všetkých, najmä v situáciách, keď je život zvlášť slabý a bezbranný. Pripomína nám to sám Kristus, keď žiada, aby sme ho milovali v bratoch, postihnutých najrozličnejším utrpením: v hladných, smädných i v cudzincoch, v nahých, chorých, uväznených... To, čo urobíme jednému z nich, urobíme to samému Kristovi (porov. Mt 25,31-46).
"Veď ty si stvoril moje útroby" (Ž 139 (138),13): dôstojnosť ešte nenarodeného dieťaťa
44. Ľudský život je zvlášť slabý a krehký, keď prichádza na svet a keď opúšťa časnosť, aby dosiahol večnosť. Božie slovo veľakrát vyzýva k starostlivosti a úcte k životu, najmä tomu, ktorý je poznačený chorobou a starobou. Ak v Biblii nenachádzame priame a jednoznačné výzvy chrániť život v jeho počiatkoch, najmä pred narodením, ako aj v čase, keď sa blíži jeho koniec, možno si to ľahko vysvetliť tým, že samotná možnosť konať proti životu, útočiť naň alebo ho usmrtiť, sa v týchto okolnostiach vymyká náboženskému a kultúrnemu chápaniu Božieho ľudu.
Starozákonný ľud sa bál neplodnosti ako kliatby, ale početné potomstvo považoval za požehnanie: "Hľa, Pánovým dedičným darom sú synovia, jeho odmenou je plod lona" (Ž 127 (126),3; porov. Ž 128 (127),3-4). Toto presvedčenie vyplýva okrem iného z vedomia, že Izrael je ľudom zmluvy, povolaným, aby sa rozmnožoval podľa prísľubu, daného Abrahámovi: "Pozri na nebo a spočítaj hviezdy, ak môžeš! (...) Také bude tvoje potomstvo" (Gn 15,5). Pôsobí tu však najmä presvedčenie, že život, ktorý rodičia odovzdávajú, má prameň v Bohu, čoho dôkazom sú mnohé miesta v Biblii, ktoré s úctou a láskou hovoria o počatí, o utváraní sa v lone matky, o narodení a o úzkom súvise medzi prvým okamihom jestvovania a pôsobením Boha Stvoriteľa.
"Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr, než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa" (Jer 1,5): život každého človeka od samého počiatku prebieha podľa Božieho plánu. Jób, ponorený do utrpenia, oddáva sa rozjímaniu o Božom pôsobení, ktoré vníma v zázračnom utváraní jeho tela v lone matky, a to mu pomáha zachovať si dôveru ako aj vyjadriť istotu, že i s jeho životom má Boh svoj plán: "Tvoje ruky ma urobili a stvárnili a naraz ma chceš celkom zahubiť? Len rozpomeň sa, že si ma urobil z hliny, a chceš ma zasa na prach obrátiť? Či ako mlieko nerozlieval si ma a sťaby syru zhustnúť nedal mi? Hej, kožou, telom ty sám odel si ma a votkal si mi kosti, šľachy tiež; dar žitia si mi blahovoľne udelil a tvoja starosť dych mi chránila" (10, 8-12). Aj niektoré žalmy vyjadrujú úžas plný údivu nad pôsobením Boha, ktorý utvára život človeka v lone matky.35
Možno si pomyslieť, že by tento zázračný proces zrodu života hoci len na moment nepodliehal múdremu a milujúcemu pôsobeniu Stvoriteľa a bol by vydaný na milosť ľudskej svojvôli? Určite si tak nemyslí matka siedmich bratov, ktorá vyjadruje svoju vieru v Boha ako prameň a záruku života od okamihu počatia a zároveň ako nádej na nový život po smrti: "Neviem, ako ste povstali v mojom lone; ja som vám nedarovala ani dych, ani život, ba ani údy som umele neusporadovala na vytvorenie každého z vás. Preto Stvoriteľ sveta, ktorý spôsobuje vznik človeka a vytvára bytie všetkých vecí, opäť vám dáva dych i život zo svojho milosrdenstva, ako si vy teraz neceníte seba samých pre jeho zákony" (2Mach 7,22-23).
45. Novozákonné zjavenie potvrdzuje bezpodmienečné uznanie hodnoty života od okamihu počatia. Keď Alžbeta otehotnela, vyjadruje svoju radosť slovami, ktorými oslavuje plodnosť a hovorí o tom, s akou starostlivosťou očakáva nový život. "Pán (...) zhliadol na mňa, aby ma zbavil hanby pred ľuďmi" (Lk 1,25). Ale hodnota osoby od okamihu počatia je ešte viac zdôraznená pri stretnutí Panny Márie s Alžbetou a dvoch detí, skrytých v lone matiek. Sú to práve ony - deti, ktoré zjavujú príchod mesiášskej doby: v okamihu ich stretnutia začína pôsobiť vykupiteľská sila prítomnosti Božieho Syna medzi ľuďmi. Sv. Ambróz píše: "Hneď možno cítiť dobrodenia Máriinho príchodu a Pánovej prítomnosti. (...) Alžbeta prvá počula hlas, ale Ján prvý vnímal milosť; ona počula v poriadku prirodzenosti, on sa zaradoval vzhľadom na tajomstvo; ona vnímala Máriin príchod, on Pánov; žena príchod ženy, dieťa príchod Dieťaťa. Ony hovoria o prijatých milostiach, oni v lone svojich matiek uskutočňujú milosť a tajomstvo milosrdenstva v prospech samotných matiek: a tieto dvojnásobným zázrakom pod vplyvom vnuknutia prorokujú o synoch, ktorých nosia. O synovi sa hovorí, že sa zaradoval, o matke, že bola naplnená Svätým Duchom. Nie matka bola prvá naplnená Svätým Duchom, ale Syn, plný Svätého Ducha, naplnil aj matku".36
"Dôveroval som, aj keď som povedal: «Som veľmi pokorený» (Ž 116 (115),10): život v starobe a utrpení
46. Aj keď ide o posledné okamihy života, bolo by anachronizmom hľadať v biblickom zjavení miesta priamo súvisiace s aktuálnou problematikou, týkajúcou sa úcty k starším a chorým, či výslovné odsúdenie pokusov násilne spôsobiť ich predčasnú smrť: nachádzame sa totiž v kultúrnom a náboženskom kontexte, v ktorom pokušenia tohto druhu nie sú známe, naopak, v osobe starého človeka, vzhľadom na jeho múdrosť a skúsenosť, uznáva sa nenahraditeľné bohatstvo rodiny a spoločnosti.
Staroba sa teší vážnosti a je obklopená úctou (porov. 2Mach 6,23). Spravodlivý neprosí o oslobodenie od staroby a jej ťarchy; naopak, modlí sa slovami: "Lebo ja, Pane, túžim za tebou, ty, Pane, si moja nádej od mojej mladosti. (...) Až do staroby a do rokov šedivých, Bože, neopúšťaj ma, kým nezvestujem silu tvojho ramena všetkým pokoleniam budúcim" (Ž 71 (70),5.18). Mesiášska doba sa tu predstavuje ako taká, v ktorej: "nebude (...) starec, ktorý nedoplní svoj vek" (Iz 65,20).
Ale ako sa v starobe postaviť zoči-voči nevyhnutnému koncu života? Aký postoj zaujať tvárou v tvár smrti? Veriaci človek vie, že je v Božích rukách: "Pane, v tvojich rukách je môj osud" (porov. Ž 16 (17),5) a teší sa, že od neho prijíma aj smrť: "To je údel Pána, (ustanovený) pre všetkých ľudí. Čože ťa môže prekvapiť, ak s tým súhlasí Najvyšší?" (Sir 41,4). Človek nie je pánom smrti, tak ako nie je pánom života; v živote i v smrti musí sa úplne zveriť "vôli Najvyššieho", zámeru jeho lásky.
Aj v čase choroby je človek povolaný, aby prejavil Bohu podobnú odovzdanosť a obnovil si hlbokú dôveru v toho, ktorý "lieči všetky (...) neduhy" (Ž 103 (102),3). Keď sa už človeku zdá, že nemá šancu znovu nadobudnúť zdravie, takže by chcel volať: "Moje dni sú ako tieň, ktorý sa nakláňa, a ja schnem ako tráva" (Ž 102 (101),12) - aj vtedy je veriaci plný nezlomnej dôvery v oživujúcu Božiu moc. Choroba ho nevedie k zúfalstvu a nekáže mu vyhľadávať smrť, ale skôr s nádejou volať: "Dôveroval som, aj keď som povedal: «Som veľmi pokorený» (Ž 116 (115),10); "Pane, Bože môj, k tebe som volal a ty si ma uzdravil. Pane, vyviedol si ma z ríše zosnulých, navrátil si mi život, aby som nezostúpil do hrobu" (Ž 30 (29),3-4).
47. Ježišovo poslanie a početné uzdravenia, ktoré vykonal, ukazujú, ako veľmi sa stará Boh aj o telesný život človeka. Otec posiela Ježiša ako "lekára tela i ducha",37 aby ohlasoval dobrú zvesť chudobným a zaceľoval rany srdca ubitým (porov. Lk 4,18; Iz 61,1). Keď potom on sám rozposiela učeníkov do sveta, zveruje im poslanie, v ktorom sa ohlasovanie evanjelia spája s uzdravovaním chorých: "Choďte a hlásajte: «Priblížilo sa nebeské kráľovstvo.» Chorých uzdravujte, mŕtvych krieste, malomocných očisťujte, zlých duchov vyháňajte" (Mt 10, 7-8; porov. Mk 6,13; 16,18).
Telesný život vo svojom pozemskom stave zaiste nie je pre veriaceho absolútnou hodnotou, takže možno od neho žiadať, aby ho pre vyššie dobro opustil; ako hovorí Ježiš, "kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho" (Mk 8,35). V Novom zákone je v tomto ohľade mnoho svedectiev. Ježiš neváha obetovať seba samého a dobrovoľne odovzdáva svoj život ako obetu Otcovi za svojich priateľov (porov. Jn 10,15-17). Aj smrť Jána Krstiteľa, ktorý pripravuje príchod Spasiteľa, dosvedčuje, že pozemský život nie je absolútnym dobrom: dôležitejšia je vernosť Božiemu slovu dokonca aj vtedy, keď nás môže stáť život (porov. Mk 6,17-19). A Štefan - keď mu majú vziať časný život, lebo verne svedčil o Kristovom zmŕtvychvstaní - nasleduje svojho Majstra: vychádza v ústrety svojim katom so slovami odpustenia (porov. Sk 7,59-60), otvárajúc cestu nespočetnému zástupu mučeníkov, ktorí boli v Cirkvi od počiatku uctievaní.
Žiaden človek však nemôže svojvoľne rozhodovať o tom, či má žiť, či zomrieť; jediným a absolútnym Pánom, ktorý môže také rozhodnutie urobiť, je Stvoriteľ - ten, v ktorom "žijeme, hýbeme a sme" (Sk 17,28).
"Všetci, čo sa ho chopia, dosiahnu život" (Bar 4,1): od zákona, daného na Sinaji, po dar Svätého Ducha
48. Život má v sebe nezmazateľne zapísanú svoju pravdu. Keď človek prijíma Boží dar, má sa usilovať zachovať život v tej pravde, ktorá patrí k samej podstate života. Odlúčiť sa od nej znamená odsúdiť seba samého na nešťastnú existenciu zbavenú významu a v dôsledku toho stať sa ohrozením pre jestvovanie iných, lebo sa zbúrajú bariéry, ktoré zaručujú rešpektovanie a obranu života v každej situácii.
Pravdu o živote zjavuje Božie prikázanie. Božie slovo ukazuje konkrétny smer, v ktorom sa má život uberať, aby rešpektoval svoju pravdu a zachoval si vlastnú dôstojnosť. Nielen osobitné prikázanie "Nezabiješ!" (Ex 20,13; Dt 5,17) zaručuje ochranu života: celý Pánov zákon slúži jeho ochrane, lebo zjavuje onú pravdu, v ktorej život nachádza plný význam.
Niet preto divu, že zmluva, ktorú Boh uzatvára so svojím ľudom, je tak silno zviazaná s perspektívou života aj v jeho telesnom rozmere. Prikázanie sa tu predkladá ako cesta života: "Hľa, dnes som predložil pred teba život i šťastie a smrť i nešťastie a prikazujem ti, aby si miloval Pána, svojho Boha, kráčal po jeho cestách a zachovával jeho príkazy, ustanovenia a nariadenia. Potom budeš žiť a rozmnožíš sa - a Pán, tvoj Boh, ťa bude žehnať v krajine, do ktorej sa uberáš, aby si ju prevzal do vlastníctva" (Dt 30,15-16). Ide tu nielen o zem Kanaán a o jestvovanie izraelského ľudu, ale o dnešný svet i o ten budúci, o jestvovanie celého ľudstva. Je totiž absolútne nemožné, aby si život zachoval svoju autentickosť a plnosť, ak sa odlúči od dobra; a dobro patrí k tej istej podstate Božích príkazov čiže "zákona života" (porov. Sir 17,11). Dobro, ktoré treba konať, nemá byť životu nanútené ako bremeno, ktoré ho ťaží, ale práve ono je hlavným dôvodom života, ktorý možno budovať len konaním dobra.
A tak Zákon ako celok plne chráni život človeka. To vysvetľuje, prečo je tak ťažké zachovať vernosť prikázaniu "Nezabiješ!", ak sa nezachovávajú iné "slová života" (porov. Sk 7,38), s ktorými je toto prikázanie spojené. Keď sa vytrhne z tohto kontextu, stáva sa nakoniec len obyčajným vonkajším zákazom a človek sa rýchlo začne pýtať na jeho hranice a hľadať spôsoby, ako ho zmierniť a ako zdôvodniť výnimky z neho. Iba vtedy, keď sa otvorí plnosti pravdy o Bohu, o človeku a o dejinách, prikázanie "Nezabiješ!" nadobudne svoje plné svetlo ako dobro pre človeka vo všetkých jeho rozmeroch a vzťahoch. V tejto perspektíve môžeme vnímať plnosť pravdy obsiahnutej v slovách Knihy Deuteronómium, na ktoré sa Ježiš odvoláva v odpovedi na prvé pokušenie na púšti: "Človek nežije len z chleba, ale (..) zo všetkého, čo vychádza z Božích úst" (8,3; porov. Mt 4,4).
Keď človek počúva Božie slovo, môže žiť dôstojne a spravodlivo; keď človek zachováva Boží zákon, môže prinášať ovocie, ktorým je život a šťastie: "Všetci, čo sa ho chopia, dosiahnu život, čo ho však opustia, zomrú" (Bar 4,1).
49. Dejiny Izraela ukazujú, aké ťažké je zachovať vernosť zákonu života, ktorý Boh vpísal do sŕdc ľudí a zveril ľudu zmluvy na hore Sinaj. Keď si niektorí konštruovali iné pojmy života, ktoré sa nezhodovali s Božím plánom, boli to najmä proroci, čo im s dôrazom pripomínali, že len Boh je pravý zdroj života. Čítame preto u Jeremiáša: "Veď dvoch ziel sa dopustil môj ľud: mňa opustili, prameň živých vôd, aby si vykopali popraskané cisterny, ktoré vodu udržať nemôžu" (2,13). Proroci obviňujú tých, ktorí pohŕdajú životom a porušujú práva osoby: "V prachu zeme šliapu po hlave maličkých" (Am 2,7); "Naplnili toto miesto nevinnou krvou" (Jer 19,4). Prorok Ezechiel za to veľakrát pranieruje Jeruzalem a nazýva ho "krvavým mestom" (porov. 22,2; 24,6.9) a "mestom, ktoré vylieva vo svojom strede krv" (porov. 22,3).
Keď proroci odhaľovali priestupky proti životu, predovšetkým sa snažili vyvolať očakávanie nového princípu života, ktorý by bol schopný položiť základ obnovenému vzťahu k Bohu a bratom, otvárajúc dovtedy nepoznané a mimoriadne možnosti pochopenia a uskutočnenia všetkých požiadaviek Evanjelia života. Stane sa to možné len pomocou Božieho daru, ktorý očisťuje a obnovuje: "Potom budem na vás kropiť čistú vodu, že sa očistíte; od všetkých vašich škvŕn a od všetkých vašich modiel vás očistím. A dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás" (Ez 36,25-26; porov. Jer 31,31-34). To "nové srdce" umožní pochopiť a uskutočniť najpravdivejší a najhlbší zmysel života: je ním dar, ktorý sa napĺňa sebadarovaním. Toto vznešené posolstvo o hodnote života vyjadruje biblická postava Pánovho Sluhu: "Ak dá svoj život na obetu za hriech, uvidí dlhoveké potomstvo (...). Po útrapách sa jeho duša nahľadí dosýta" (Iz 53,10-11).
Zákon sa napĺňa v živote a činnosti Ježiša z Nazareta, kým nové srdce človek dostáva prostredníctvom jeho Ducha. Ježiš totiž nezavrhuje zákon, ale ho napĺňa: zákon a prorokov zhŕňa v zlatom pravidle vzájomnej lásky (porov. Mt 7,12). V Ježišovi sa Zákon nakoniec stáva "evanjeliom", dobrou zvesťou o Božej vláde nad svetom, ktorá nanovo privádza každú existenciu k jej koreňom a k jej pôvodným perspektívam. Je to nový zákon, "zákon Ducha, ktorý dáva život v Kristu Ježišovi" (Rim 8,2) a jeho základným vyjadrením je podľa príkladu Krista, ktorý dáva život za svojich priateľov (porov. Jn 15,13), sebadarovanie z lásky k bratom: "My vieme, že sme prešli zo smrti do života, lebo milujeme bratov" (1Jn 3,14). Je to zákon slobody, radosti a šťastia.
"Uvidia, koho prebodli" (Jn 19,37): na dreve kríža sa napĺňa Evanjelium života
50. Keď končím túto kapitolu, venovanú uvažovaniu nad kresťanským posolstvom o živote, chcel by som sa s každým z vás na chvíľu zastaviť, aby sme spoločne kontemplovali o tom, ktorého prebodli a ktorý všetkých k sebe priťahuje (porov. Jn 19,37; 12,32). Keď hľadíme na "divadlo" kríža (Lk 23,48), v tomto slávnom strome môžeme objaviť naplnenie a úplné zjavenie celého Evanjelia života.
Na Veľký piatok hneď popoludní "nastala tma po celej zemi (...). Slnko sa zatmelo, chrámová opona sa roztrhla napoly" (Lk 23,44-45). Je to obraz veľkého kozmického otrasu a nadľudského zápasu medzi silami dobra a zla, medzi životom a smrťou. I my sa dnes nachádzame v samom centre dramatického boja medzi "kultúrou smrti" a "kultúrou života". Ale jas kríža tma nezacloní - naopak, na jej pozadí žiari kríž ešte silnejšie a jasnejšie, javí sa ako centrum, zmysel a cieľ celých dejín a každého ľudského života.
Ježiša pribili na kríž a vyzdvihli zo zeme. Prežíva okamihy svojej najväčšej "nemohúcosti" a jeho život je akoby úplne vydaný posmechu protivníkov a násiliu katov: vysmievajú sa mu a potupujú ho (porov. Mk 15,24-36). A práve pri tomto všetkom, keď rímsky stotník "videl, ako vykríkol a skonal", tento povedal: "Tento človek bol naozaj Boží Syn" (Mk 15,39). A tak sa totožnosť Božieho Syna zjavuje v okamihu jeho krajnej slabosti: na kríži sa ukazuje jeho sláva!
Svojou smrťou Ježiš vrhá svetlo na zmysel života a smrti každej ľudskej bytosti. Pred smrťou sa modlí k Otcovi o odpustenie pre svojich prenasledovateľov (porov. Lk 23,34), a lotrovi, ktorý ho prosí, aby si na neho spomenul vo svojom kráľovstve, odpovedá: "Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji" (Lk 23,43). Po Ježišovej smrti "otvorili sa hroby a mnohé telá zosnulých svätých vstali zmŕtvych" (Mt 27,52). Spása, ktorú Ježiš uskutočnil, je darom života a zmŕtvychvstania. Ježiš po celý svoj život obdarovával ľudí spásou aj tým, že ich uzdravoval a dobre robil všetkým (porov. Sk 10,38). A zázraky, uzdravenia, ba i vzkriesenie boli znakom inej spásy, ktorá spočívala v odpustení hriechov, čiže v oslobodení človeka od najťažšej choroby a v jeho pozdvihnutí k Božiemu životu.
Na kríži sa vo svojej plnej a konečnej dokonalosti obnovuje a uskutočňuje zázrak s hadom, ktorého Mojžiš vyzdvihol na púšti (porov. Jn 3,14-15; Nm 21,8-9). Aj dnešný človek, ohrozený vo svojej existencii, môže obrátiť zrak k tomu, ktorý bol pribitý, a dostane sa mu neklamnej nádeje na oslobodenie a vykúpenie.
51. Je ešte jedna udalosť, ktorá upútava moju pozornosť a vedie ma k hlbokému rozjímaniu. "Keď Ježiš okúsil ocot, povedal: «Je dokonané.» Naklonil hlavu a odovzdal ducha" (Jn 19,30). A jeden z rímskych vojakov "mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda" (Jn 19,34). Všetko sa už naplnilo. Výraz "odovzdal ducha" opisuje Ježišovu smrť, ktorá sa podobá smrti každého iného človeka, ale zdá sa, že poukazuje na "dar Ducha", ktorým nás zachraňuje od smrti a otvára novému životu.
Človek dostáva podiel na živote samého Boha. Pomocou sviatostí Cirkvi - symbolmi ktorých sú krv a voda, prýštiace z Kristovho boku - Boží Syn tento život ľuďom neustále odovzdáva, a oni sa tým stávajú ľudom Nového zákona. Z kríža - z prameňa života - vychádza a rozrastá sa "Boží ľud".
Kontemplácia kríža vedie nás tak k najhlbším koreňom toho, čo sa udialo. Keď Ježiš prišiel na svet a povedal: "Hľa prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu" (porov. Hebr 10,9), stal sa vo všetkom poslušný Otcovi a "pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti" (Jn 13,1), odovzdal za nich seba samého bezo zvyšku.
On, ktorý "neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých" (Mk 10,45), na kríži dosahuje vrchol lásky: "Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov" (Jn 15,13). On však za nás zomrel, keď sme ešte boli hriešnici (porov. Rim 5,8).
Týmto Ježiš oznamuje, že život dosahuje svoj vrchol, svoj zmysel a svoju plnosť, keď ho odovzdáme ako dar.
V tomto bode sa naše rozjímanie stane zvelebovaním a vzdávaním vďaky a pobáda nás nasledovať Ježiša, ísť v jeho šľapajach (porov. 1Pt 2, 21).
Aj my sme povolaní, aby sme dali život za bratov, a tak uskutočnili pravý zmysel a určenie našej existencie.
Budeme tak môcť urobiť, lebo ty, ó, Pane, dal si nám svoj príklad a odovzdal si nám moc svojho Ducha. Dokážeme to ak budeme denne s tebou a tak ako ty poslušne plniť Otcovu vôľu.
Daj preto, aby sme vedeli s poníženým srdcom počúvať každé slovo, ktoré vychádza z Božích úst: tak sa naučíme ľudský život nielen "nezabíjať", ale dokážeme si ho ctiť, milovať a pomáhať mu.