Caritas e veritas - Láska a pravda

Predstava new age o Bohu je dosť nejasná, zatiaľ čo kresťanská predstava je veľmi jasná. Boh je podľa new age neosobnou energiou, osobitným rozšírením či súčasťou vesmíru. V tomto zmysle je boh životnou silou alebo dušou sveta. Božstvo je prítomné v každom bytí, a to odstupňovane, „od najjemnejšieho kryštálu zo sveta minerálov až po samého galaktického boha, o ktorom nevieme nič povedať. Nie je človekom, ale veľkým vedomím“.65 Z niektorých „klasických“ spisov new age je jasné, že ľudské bytosti sa považujú za bohov, pričom v niektorých ľuďoch je toto božstvo viac rozvinuté ako v iných. Boh sa viac nehľadá mimo tohto sveta, ale hľadá sa vo vlastnom vnútri.66 I v prípade, že jestvuje mimo mňa, je tu len preto, aby som ho ovládal a využíval.

Takáto predstava sa veľmi líši od kresťanského chápania Boha ako Stvoriteľa neba i zeme a zdroja každého osobného života. Boh je sám v sebe osobný – Otec, Syn a Duch Svätý – a stvoril vesmír, aby sa mohol o spoločenstvo svojho života podeliť so stvoreniami. „Boh, ktorý prebýva v neprístupnom svetle, chce darovať svoj Boží život ľuďom, ktorých slobodne stvoril, aby ich vo svojom jednorodenom Synovi urobil adoptovanými synmi. Boh zjavuje seba samého, lebo chce ľudí urobiť schopnými odpovedať mu, poznať ho a milovať oveľa viac, ako by boli schopní sami od seba.“ 67 Boh nie je totožný so životným princípom, pod ktorým rozumieme „ducha“ alebo „základnú energiu“ vesmíru. On je tou láskou, úplne odlišnou od sveta, a predsa tvorivo prítomnou vo všetkom, ktorá vedie ľudské bytosti k spáse.

Ježiša Krista predstavuje literatúra new age často ako jedného z mnohých mudrcov, zasvätencov či avatárov, zatiaľ čo v kresťanskej tradícii je Božím Synom. Tu je niekoľko znakov spoločných pre rozličné prístupy v rámci new age:
– rozlišuje sa historická, konkrétna osoba Ježiš a univerzálny, neosobný, večný Kristus;
– Ježiš sa nepovažuje za jediného Krista;
– Ježišova smrť na kríži sa buď popiera, alebo reinterpretuje tak, aby sa vylúčila myšlienka, že by on ako Kristus mohol trpieť;
– mimobiblické dokumenty (ako sú napríklad neognostické evanjeliá) sa považujú za autentické zdroje poznávania tých stránok Ježišovho života, ktoré nemožno nájsť v kánone Písma. Základom náuky o Kristovi podľa new age sú ďalšie zjavenia, ktoré nám sprístupňujú rozličné bytosti, duchovní vodcovia a vyzdvihnutí majstri alebo Kroniky Akaša;
– na výklad biblických textov sa využíva určitá forma ezoterickej exegézy, ktorá má očistiť kresťanstvo od formálneho náboženstva, zamedzujúceho prístup k jeho ezoterickej podstate.68

V kresťanskej tradícii Ježiš Kristus je Ježiš z Nazareta, o ktorom hovoria evanjeliá, syn Márie a jediný Boží Syn, pravý človek a pravý Boh, plné zjavenie božskej pravdy, jediný Spasiteľ sveta: „Za nás bol aj ukrižovaný za vlády Poncia Piláta, bol umučený a pochovaný, ale tretieho dňa vstal z mŕtvych podľa Svätého písma a vystúpil do neba, sedí po pravici Otca.“ 69

„Cieľom techník new age je ľubovoľné reprodukovanie mystických stavov, akoby šlo o laboratórny materiál. Rebirthing (znovuzrodenie), biofeedback, zmyslová izolácia, holotropné dýchanie, hypnóza, mantry, pôst, spánková deprivácia a transcendentálna meditácia predstavujú snahy, ako tieto stavy kontrolovať a vždy znovu ich prežívať.“70 Všetky tieto praktiky však vyvolávajú psychickú slabosť (a zraniteľnosť). Pokiaľ je predmetom cvičení to, že máme „znovuvymyslieť“ samých seba, existuje oprávnená otázka, kto som ja. „Boh v nás“ a holistická jednota s celým vesmírom nutne navodzujú túto otázku. Izolované samostatné osobnosti by boli v pojmoch new age patologické (najmä z hľadiska transpersonálnej psychológie). Avšak „skutočným nebezpečenstvom je holistická paradigma. Myslenie new age je založené na totalitnej jednote, a práve preto je nebezpečné“.71 Jemnejšie povedané: „Sme vierohodní, keď ,nesieme‘ seba samých, keď naše rozhodnutia a reakcie spontánne vyvierajú z našich najvnútornejších potrieb, keď naše správanie a vyjadrenie našich citov odzrkadľuje našu osobnú celistvosť.“72 Hnutie ľudského potenciálu je najjasnejším príkladom presvedčenia, že ľudia sú božskí a majú v sebe božskú iskru.

Kresťanský postoj vychádza z učenia Písma o ľudskej prirodzenosti; muži a ženy sú stvorení na Boží obraz a podobu (Gn 1, 27) a Boh im venuje takú veľkú pozornosť, až to vzbudzuje žalmistov údiv (porov. Ž 8). Ľudská bytosť je tajomstvom, ktoré sa naplno zjavilo len v Ježišovi Kristovi (porov. Gaudium et spes, 22) a opravdivo ľudskou sa stáva práve vo svojom vzťahu s Kristom skrze dar Ducha.73 To všetko je veľmi vzdialené karikatúre antropocentrizmu, ktorú prisudzujú kresťanstvu a ktorú odmietajú mnohí autori a prívrženci new age.

Odpoveď na túto otázku spočíva v zistení, o čom alebo o kom sme presvedčení, že nás spasí. Môžeme sa spasiť vlastnými skutkami, ako to často vysvetľuje new age, alebo sme spasení vďaka Božej láske? Kľúčovými slovami sú tu sebanaplnenie, sebarealizácia a sebaspasenie. Pokiaľ ide o chápanie ľudskej prirodzenosti, je new age v podstate pelagiánske.74

Podľa kresťanov spása závisí od spoluúčasti na Kristovom utrpení, smrti a zmŕtvychvstaní a od osobného vzťahu s Bohom, nie od nejakej techniky. Situácia človeka, poznačená tak prvotným hriechom, ako aj osobnými hriechmi, môže byť napravená iba Božím pôsobením: hriech je útokom proti Bohu a iba Boh nás môže zmieriť so sebou. V Božom pláne spásy boli ľudské bytosti spasené Ježišom Kristom, ktorý je ako Boh a zároveň človek jediným sprostredkovateľom spásy. V kresťanstve nie je spása skúsenosťou vlastného ja, meditatívnym a intuitívnym pobývaním vo vlastnom vnútri, ale je odpustením hriechu, oslobodením od hlbokej vnútornej rozpoltenosti a upokojením vlastnej prirodzenosti prostredníctvom darovaného spoločenstva s milujúcim Bohom. Cesta spásy nespočíva v jednoduchej, vlastnými silami navodenej premene vedomia, ale v oslobodení od hriechu a z toho plynúcich dôsledkov, nútiacich nás bojovať proti hriechu v nás a v spoločnosti, ktorá nás obklopuje. To nás nevyhnutne vedie i k milujúcej solidarite s našimi blížnymi v núdzi.

Pravda podľa new age súvisí s pozitívnymi vibráciami, s vesmírnymi väzbami, s harmóniou a extázou, teda vo všeobecnosti s príjemnými skúsenosťami. Ide tu o nájdenie vlastnej pravdy na základe kritéria príjemného pocitu. Posudzovanie náboženstva a etických otázok sa bežne vzťahuje na vlastné pocity a skúsenosti jednotlivca.

Kresťanské učenie predstavuje Ježiša Krista ako „cestu, pravdu a život“ (porov. Jn 14, 6). Jeho nasledovníci sú vyzvaní, aby svoj život otvorili jemu a jeho hodnotám, inými slovami objektívnemu súboru požiadaviek tvoriacemu súčasť objektívnej reality, ktorá je v konečnom dôsledku poznateľná pre všetkých.

Tendencia zamieňať psychológiu so spiritualitou nás núti, aby sme trvali na tom, že mnohé v súčasnosti používané meditačné techniky nie sú modlitbou. Často sú dobrou prípravou na modlitbu, ale nič viac, hoci nás i uvedú do príjemného duševného stavu či fyzickej pohody. Zážitky, ktoré pomocou nich prežívame, sú vskutku veľmi intenzívne, no zostať len na tejto úrovni značí zostať sami a nedostať sa do prítomnosti niekoho iného. V dosiahnutom tichu sa pred nami môže otvoriť skôr prázdno ako ticho kontemplácie Milovaného. Zároveň platí, že techniky prenikania do hĺbky vlastného vnútra sú v konečnom dôsledku výzvou, aby sme vlastnými silami dosiahli to, čo je božské, alebo sa dokonca stali božskými. Ak sa v nich pozabudne na to, že Boh ako prvý hľadá ľudské srdce, nemôžu byť kresťanskou modlitbou. Rovnako pokiaľ na modlitbu hľadíme ako na spojenie s univerzálnou energiou, potom „takýto zjednodušený ,vzťah’ s Bohom, v ktorom má Boh iba úlohu uspokojovať všetky naše potreby, reprezentuje egoizmus prítomný v jadre new age“.75

Praktiky new age skutočne nie sú modlitbou, pretože v nich ide len o introspekciu alebo o splynutie s vesmírnou energiou na rozdiel od dvojakej orientácie kresťanskej modlitby, ktorá má tiež za cieľ introspekciu, ale zároveň – a predovšetkým – stretnutie s Bohom. Kresťanská mystika má ďaleko od toho, aby bola čisto ľudským úsilím, je predovšetkým dialógom, ktorý vedie ku „konverzii, k obráteniu od vlastného ja k Božiemu ty“.76 „Kresťan, i keď je sám a modlí sa v skrytosti, vždy si uvedomuje, že sa modlí v jednote s Kristom, v Duchu Svätom, spolu so všetkými svätými, pre dobro Cirkvi.“77

V rámci new age nejestvuje pojem „hriech“, hovorí sa len o nedokonalom poznaní. Potrebné je osvietenie, ktoré možno dosiahnuť prostredníctvom osobitných psychofyzických techník. Tomu, kto sa zúčastňuje na aktivitách new age, sa nevysvetľuje, v čo má veriť, čo má alebo nemá robiť, ale hovoria mu: „Jestvujú tisíce spôsobov na skúmanie vnútornej skutočnosti. Choď tam, kde ťa vedie rozum a intuícia. Dôveruj sám sebe.“ 78 Autorita sa presúva z teistickej pozície dovnútra vlastného ja. Najvážnejším problémom new age je odcudzenie sa celému vesmíru, a nie osobné zlyhanie či hriech. Náprava spočíva v čoraz hlbšom ponorení sa do celku bytia. Z niektorých spisov a praktík new age je zrejmé, že jeden život na to nestačí, preto je nutná reinkarnácia, aby ľudia mohli realizovať celý svoj potenciál.

Z kresťanského hľadiska „skutočnosť hriechu a najmä prvotného hriechu možno objasniť jedine vo svetle Božieho zjavenia. Bez poznania Boha, ktoré nám dáva Zjavenie, nemôžeme hriech jasne poznať a sme pokúšaní vysvetľovať ho len ako nedostatok rastu, ako psychickú slabosť, omyl, nevyhnutný následok neprimeraného spoločenského zriadenia atď. Iba keď poznáme Boží plán s človekom, môžeme pochopiť, že hriech je zneužitie slobody, ktorú Boh dáva stvoreným osobám, aby ho mohli milovať a aby sa mohli milovať aj navzájom“.79 „Hriech je previnenie proti rozumu, proti pravde a proti správnemu svedomiu. Je to priestupok proti opravdivej láske k Bohu a k blížnemu, zapríčinený zvráteným lipnutím na určitých dobrách. Zraňuje prirodzenosť človeka a narúša ľudskú solidaritu.“80 „Hriech je urážka Boha... Hriech sa stavia proti láske Boha k nám a odvracia od neho naše srdce... Hriech je teda ,láskou k sebe až po opovrhnutie Bohom‘.“81

Niektorí literárni autori new age považujú utrpenie za niečo, čo sme si sami spôsobili, alebo za zlú karmu, či dokonca za neschopnosť naplno využiť vlastné zdroje. Ďalší sa sústreďujú na metódy, ako dosiahnuť úspech a blahobyt (napríklad Deepak Chopra, José Silva a ďalší). Reinkarnácia sa v new age často považuje za prvok nevyhnutný pre duchovný rast, za jeden stupeň duchovnej evolúcie, ktorá sa začala naším narodením a bude pokračovať aj po smrti. V našom terajšom živote má zážitok zo smrti iných ľudí neraz za následok ozdravnú krízu.

Vesmírna jednota rovnako ako reinkarnácia sú nezlučiteľné s kresťanskou vierou, podľa ktorej je ľudská bytosť samostatným bytím prežívajúcim svoj vlastný život, za ktorý nesie plnú zodpovednosť; chápanie osoby podľa new age spochybňuje zodpovednosť a slobodu. Kresťania vedia, že „v Kristovom kríži sa prostredníctvom utrpenia nielen zavŕšilo vykúpenie, ale bolo vykúpené aj samo ľudské utrpenie. Kristus – bez akejkoľvek vlastnej viny – vzal na seba ,všetku zlobu hriechu’. Otrasný zážitok tohto zla určil neporovnateľnú mieru Kristových bolestí, ktoré sa stali cenou vykúpenia... Vykupiteľ trpel namiesto človeka a pre človeka. Každý človek má svoj podiel na vykúpení. Každý človek je pozvaný zúčastniť sa aj na tom utrpení, ktorého výsledkom je vykúpenie. Je povolaný podieľať sa na tom utrpení, ktorým bolo vykúpené aj každé ľudské utrpenie. Tým, že Kristus uskutočnil vykúpenie prostredníctvom utrpenia, dal ľudskému utrpeniu výkupnú hodnotu. Teda každý človek sa môže svojím utrpením zúčastniť na Kristovom vykupiteľskom utrpení“.82

Mnohé v new age je len nedôstojným sebavyvyšovaním, avšak niektoré vedúce osobnosti new age tvrdia, že je nespravodlivé posudzovať celé hnutie na základe menšiny egoistických, iracionálnych alebo narcistických osôb, alebo sa nechať oslepiť ich podivnými praktikami, ktoré bránia vidieť v new age opravdivé duchovné hľadanie a spiritualitu.83 Pre kresťanstvo je však neprijateľné splynutie jednotlivcov vo „vesmírnom ja“ aj relativizácia či zaniknutie rozdielov a protikladov vo vesmírnom súlade.

Aby mohla jestvovať pravá láska, musí existovať aj odlišná druhá osoba. Skutočný kresťan hľadá jednotu v spôsobilosti a v slobode druhého povedať „áno“ alebo „nie“ na dar lásky. Kresťanstvo chápe zjednotenie ako spoločenstvo (komúniu) a jednotu ako spoločnosť (komunitu).

V novom veku, ktorý nastáva, budú žiť dokonalé, androgynické bytosti, ktoré budú úplne ovládať vesmírne zákony prírody. Z tohto scenára má byť kresťanstvo vylúčené a má uvoľniť miesto globálnemu náboženstvu a novému svetovému poriadku.

Kresťania sú stále bedliví, pripravení na posledné dni, keď Kristus znovu príde na zem. Ich nový vek sa začal pred dvetisíc rokmi narodením Krista, ktorým nie je nik iný ako „Ježiš z Nazareta, Božie Slovo, ktoré sa stalo človekom na spásu všetkých ľudí“. Jeho Duch Svätý je prítomný a pôsobí v srdciach jednotlivcov, „v spoločenstvách a v dejinách, v národoch, kultúrach, náboženstvách“. Vskutku, „Otcov Duch, ktorého Syn človeka poskytuje v hojnosti, je oživovateľom všetkého“.84 Žijeme v posledných časoch.

Na jednej strane je zrejmé, že mnohé praktiky new age nesprostredkujú tým, ktorí sa na nich podieľajú, priamo nejakú náuku; no zároveň je nepopierateľné, že prostredníctvom týchto praktík sa k nim, i keď nepriamo, dostáva istý spôsob myslenia, ktorý môže ovplyvniť ich zmýšľanie a vnuknúť im špecifický pohľad na svet. Samozrejme, že new age má určitú svoju atmosféru a môže byť ťažké rozlíšiť medzi tým, čo je v ňom neškodné, a tým, na čo si treba dať pozor. Musíme si byť vedomí skutočnosti, že náuka o Kristovi, rozšírená v kruhoch new age, je inšpirovaná teozofickým učením Jeleny Blavatskej, antropozofiou Rudolfa Steinera a Arkánskou školou (Arcane school) Alice Baileyovej. Ich dnešní nasledovníci nielenže rozširujú ich myšlienky, ale spolupracujú s predstaviteľmi new age aj na rozvíjaní úplne novej interpretácie reality, na učení, ktoré je pre niektorých pozorovateľov známe ako „pravda new age“.85

5. JEŽIŠ KRISTUS NÁM PONÚKA ŽIVÚ VODU

Jediným zakladateľom Cirkvi je Ježiš Kristus, jej Pán. On je srdcom každého kresťanského konania a každého kresťanského posolstva. Preto sa Cirkev neustále vracia k stretnutiu so svojím Pánom. Evanjeliá hovoria o mnohých stretnutiach s Ježišom: počnúc pastiermi v Betleheme až po lotrov ukrižovaných zároveň s ním, od múdrych starcov, ktorí ho počúvali, keď hovoril v chráme, až po apoštolov putujúcich do Emauz so smútkom v srdci. Predsa však príbehom, ktorý najjasnejšie hovorí o tom, čo nám Ježiš ponúka, je rozprávanie zo štvrtej kapitoly Evanjelia podľa Jána o stretnutí Ježiša so Samaritánkou pri Jakubovej studni (Jn 4). Tento príbeh sa dokonca opisuje ako „paradigma nášho angažovania sa za pravdu“.86 Skúsenosť stretnutia s cudzincom, ktorý nám ponúka „živú vodu“, ukazuje, akým spôsobom môžu a majú kresťania vstupovať do dialógu s niekým, kto ešte nepozná Ježiša.
Jednou z príťažlivých stránok Jánovho rozprávania o tomto stretnutí je, že žene chvíľu trvá, kým pochopí, čo Ježiš pod „živou vodou“ myslí (verš 11). Napriek tomu je od začiatku fascinovaná nielen samotným cudzincom, ale aj jeho posolstvom, a to ju núti počúvať ho. Po prvom šoku z toho, čo všetko Ježiš o nej vie („Správne si povedala: ,Nemám muža‘, lebo si mala päť mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž. To si povedala pravdu“, verše 17–18), je pripravená spoznať celú pravdu o sebe: „Pane, vidím, že si prorok“ (verš 19). Začína sa dialóg o klaňaní sa Bohu: „Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov“ (verš 22). Ježiš sa dotkol jej srdca a takto ju pripravil, aby porozumela, keď bude hovoriť sám o sebe ako o Mesiášovi. Slová „To som ja, čo sa rozprávam s tebou“ (verš 26) jej pomohli otvoriť srdce pravému klaňaniu sa v Duchu a sebazjaveniu Ježiša ako Božieho Pomazaného.
„Žena nechala svoj džbán, odišla do mesta a vravela ľuďom“ o stretnutí s týmto človekom (verš 28). Veľká zmena, ktorá nastala u ženy po stretnutí s cudzincom, natoľko zaujala ľudí, že „vyšli teda z mesta a šli k nemu“ (verš 30). Veľmi rýchlo pochopili pravdu o jeho totožnosti: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta“ (verš 42). Prešli tak od toho, že Ježiša poznali len z počutia, cez osobné zoznámenie sa s ním až po pochopenie univerzálneho významu jeho totožnosti. Všetko sa to však mohlo stať len preto, lebo ich mysle a srdcia boli správne disponované.
Skutočnosť, že táto príhoda sa odohrala pri studni, má symbolický význam. Ježiš ponúka žene „prameň vody prúdiacej do večného života“ (verš 14). Láskavý spôsob, akým Ježiš zaobchádza so ženou, je príkladom, ako v pastorácii efektívne pomáhať druhým, aby v procese sebapoznávania dokázali bez väčších ťažkostí byť k sebe úprimní („Povedal mi všetko, čo som porobila“, verš 39). Tento prístup by mohol byť veľmi účinný u ľudí, ktorých môže priťahovať ten, kto nesie vodu (Vodnár), no zároveň neprestávajú úprimne hľadať pravdu. Bolo by ich treba pozvať vypočuť si Ježiša, ktorý nám neponúka iba niečo, čo uhasí náš dnešný smäd, ale čo uhasí aj náš hlboký skrytý duchovný smäd po „živej vode“. Dôležité je uznať, že ľudia úprimne hľadajú pravdu. Nejde tu len o klam alebo sebaklam. Každý dobrý vychovávateľ vie, že je dôležité byť trpezlivý. Človek, ktorý sa otvorí pravde, náhle znovu nadobudne silu, a to vďaka úplne novému pocitu slobody, najmä pokiaľ ide o minulé chyby a obavy. A „ten, kto sa usiluje spoznať sám seba, podobne ako žena pri studni, nakazí aj druhých túžbou po poznaní pravdy, ktorá aj ich môže oslobodiť“.87
Pozvanie na stretnutie s Ježišom Kristom – nositeľom živej vody – bude účinnejšie, ak vyjde od niekoho, kto bol stretnutím s Ježišom zjavne hlboko zasiahnutý, pretože ho sprostredkuje ten, kto nielen počul o Ježišovi hovoriť, ale kto si je istý, že „toto je naozaj Spasiteľ sveta“ (verš 42). Treba nechať ľudí, aby reagovali po svojom, každý vlastným tempom, a nechať Boha, aby dokončil ostatné.

6. 1. Potrebné je mať vodcu a správnu formáciu

Kristus, alebo Vodnár? New age je temer vždy spojené s alternatívou: či už ide o alternatívny pohľad na realitu, alebo o alternatívny spôsob (magického typu), ako zlepšiť súčasnú situáciu.88 Alternatíva nespočíva v tom, že sa ľuďom ponúkajú dve možnosti, ale len v tom, že môžu uprednostniť jednu pred druhou.

V náboženskej rovine ponúka new age alternatívu k židovsko-kresťanskému dedičstvu. Panuje názor, že vek Vodnára nahradí prevažne kresťanský vek Rýb. Myslitelia new age sú o tom pevne presvedčení, no zatiaľ čo si niektorí z nich myslia, že nastávajúca zmena je neodvratná, iní sa aj aktívne podieľajú na tom, aby nastala. Ten, kto sa pýta, či možno veriť v Krista a zároveň vo Vodnára, si musí uvedomiť, že sa tu treba rozhodnúť buď pre jednu, alebo pre druhú možnosť. „Nijaký sluha nemôže slúžiť dvom pánom, pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať“ (Lk 16, 13). Stačí, ak si kresťania spomenú na rozdiel medzi mudrcmi z Východu a kráľom Herodesom, aby zistili, aké veľké následky má voľba za Krista alebo proti Kristovi. Neslobodno zabudnúť, že mnohé hnutia, z ktorých new age čerpá, sú výslovne protikresťanské. Ich postoj ku kresťanstvu nie je neutrálny, ale neutralizačný. Napriek často deklarovanej otvorenosti voči všetkým náboženským predstavám je tradičné kresťanstvo považované za neprijateľnú alternatívu. Niekde sa dokonca jasne hovorí, že „nejestvuje miesto, kde by bolo možné pravé kresťanstvo tolerovať“, ba dokonca existujú argumenty ospravedlňujúce protikresťanské postoje.89 Spočiatku sa tieto postoje vyskytovali len v nemnohých skupinách u tých, ktorí prekonali čisto povrchný vzťah k new age, no v poslednom čase začali prenikať do všetkých úrovní alternatívnej kultúry, mimoriadne príťažlivej najmä v komplikovaných západných spoločnostiach.

Fúzia, alebo konfúzia? Tradície new age vedome a zámerne zastierajú skutočné rozdiely medzi Stvoriteľom a stvorením, ľudstvom a prírodou, náboženstvom a psychológiou, subjektívnou a objektívnou realitou. Idealistickým zámerom new age je prekonať škandálne rozdelenie, no v teórii new age ide o systematickú fúziu (zlúčenie) prvkov, ktoré západná kultúra jasne rozlišovala. Nie je vari správne definovať to potom ako konfúziu? Tvrdenie, že new age prekvitá vďaka konfúzii, teda zmätku, nie je len slovná hračka. Kresťanská tradícia si vždy cenila úlohu rozumu pri obhajovaní viery a pri snahe o pochopenie Boha, sveta a ľudskej bytosti.90 New age využilo duševné rozpoloženie tých, ktorí odmietli chladný, vypočítavý a neľudský rozum. Hoci táto pozitívna intuícia nám pripomína potrebu rovnováhy medzi našimi schopnosťami, neospravedlňuje snahu o vyradenie z činnosti jednej zo základných a pre plný ľudský život potrebnej schopnosti. Racionálnosť má totiž výhodu univerzálnosti: je slobodne dostupné komukoľvek na rozdiel od záhadného a magického charakteru gnostického či ezoterického mystického náboženstva. Čokoľvek, čo napomáha zmätok v pojmoch alebo tajnostkárstvo, si treba pozorne všímať. Namiesto odhaľovania definitívnej povahy skutočnosti sa jej pravá podoba ukrýva. To zodpovedá postmodernej strate dôvery v absolútne istoty minulých čias, ktorá často vedie k úteku do iracionality. Úlohou je teda ukázať, že zdravá spolupráca medzi vierou a rozumom zvyšuje kvalitu ľudského života a vzbudzuje úctu k stvorenstvu.

Vytvoriť si vlastnú realitu. Presvedčenie rozšírené v new age, že každý si môže vytvoriť vlastnú realitu, je síce príťažlivé, no klamné. Vykryštalizovalo sa z jungovskej teórie, podľa ktorej je ľudská bytosť bránou medzi vonkajším a vnútorným svetom s nekonečnými rozmermi, kde je každá bytosť Abraxasom, ktorý si buď tvorí vlastný svet, alebo ho ničí. Hviezdou svietiacou v tomto nekonečnom vnútornom svete je Boh a cieľ človeka. Najvážnejším a najproblematickejším dôsledkom prijatia myšlienky, že ľudia si vytvárajú vlastnú realitu, je otázka utrpenia a smrti: ľudia s vážnymi obmedzeniami alebo s nevyliečiteľnými chorobami sa cítia byť oklamaní a ponížení, keď im povedia, že sú si sami príčinou vlastného nešťastia a že neschopnosť zmeniť tento stav je zapríčinená ich slabosťou v prístupe k životu. To vôbec nie je iba akademická otázka, ale má hlboké dôsledky na pastoračný prístup Cirkvi k závažným existenčným otázkam všetkých ľudí. Naše obmedzenia sú životným faktom, súčasťou toho, že sme stvorení. Smrť a bolestné straty predstavujú pre nás výzvu a príležitosť, keďže pokušenie utiekať sa k západne prepracovanému obsahu pojmu „reinkarnácia“ je nezvratným dôkazom strachu zo smrti a túžby po večnom živote. Využívame, nakoľko sa len dá, tieto príležitosti, aby sme si pripomenuli, čo nám Boh pri vzkriesení Ježiša Krista prisľúbil? Nakoľko autentická je viera vo vzkriesenie tela, ktorú kresťania každú nedeľu vyznávajú v Kréde? Myšlienka new age, podľa ktorej sme v istom zmysle bohmi, je otázkou, ktorá si zasluhuje väčšiu pozornosť. Samozrejme, všetko závisí od toho, ako si kto definuje realitu. Na všetkých úrovniach katolíckej výchovy, formácie a ohlasovania je nutné posilniť zdravý prístup k epistemológii a psychológii. Dôležité je neustále hľadať efektívnejší spôsob, ako hovoriť o transcendentne. Základným problémom celého myšlienkového systému new age je, že pod transcendenciou chápe výlučne autotranscendenciu dosiahnuteľnú v rámci uzavretého vesmíru.
Pastoračné zdroje. V ôsmej kapitole sú uvedené základné dokumenty Katolíckej cirkvi, v ktorých možno nájsť zhodnotenie myšlienok new age. V prvom rade je to príhovor Jána Pavla II. citovaný v úvode tejto knihy. Pápež uznáva niektoré pozitívne stránky tohto kultúrneho smeru, ako je napríklad „hľadanie nového zmyslu života, nová ekologická citlivosť a túžba prekročiť chladné a racionálne náboženské cítenie“. Na druhej strane však upozorňuje veriacich na niektoré dvojznačné prvky, ktoré sú nezlučiteľné s kresťanskou vierou; podľa neho tieto hnutia „venujú malú pozornosť Zjaveniu“, „snažia sa relativizovať náboženskú náuku v prospech akejsi hmlistej predstavy o svete“, „často ponúkajú panteistickú predstavu Boha“, „nahrádzajú osobnú zodpovednosť za vlastné činy pred Bohom zmyslom pre povinnosť voči vesmíru a tým prekrucujú skutočný pojem hriechu a nutnosť spásy prostredníctvom Krista“.91

6. 2. Konkrétne kroky

Predovšetkým treba znovu pripomenúť, že všetky osoby a praktiky v širokom spektre new age nie sú rovnakým spôsobom prepojené na teórie tohto hnutia. Podobne označenie new age sa často zneužíva alebo nesprávne používa pri javoch, ktoré by sa mali zaradiť inam. Termín new age sa dokonca občas používa na démonizovanie niektorých osôb alebo praktík. Podstatné je rozlíšiť, ktoré javy, hoci aj voľne spojené s týmto hnutím, odrážajú kresťanskú predstavu o Bohu, o ľudskej osobe a o svete a ktoré im protirečia. Jednoduché odvolávanie sa na new age len podľa názvu znamená málo, ba dokonca nič. Záleží na tom, aký je vzťah jednotlivca, skupiny, praktiky alebo daného produktu k hlavným princípom kresťanstva.